Ulice

"Ešte chvíľu ..." Oznámila si v mysli spokojne keď otvorila oči pričom nahliadla do očí onej ženy. V rýchlosti k nej natiahla pravú ruku, namierila na ňu dlaň a ukázala jej svoje tetovanie ktoré teraz doslovne pozeralo na tú ženu. Sem-tam sa mohlo zdať, že ono oko žmurkalo no to mohol byť aj len obyčajný klam tvorený z dobrej nálady. "Ktovie ... možno jednoducho zaspí a nebude to mať na ňu žiaden účinok. Zatiaľ to však vyzerá ako keby sa tej ilúzií plne oddala." Po nejakej chvíli natiahla ruku späť k flaute a začala sa znova sústrediť na hudbu. Tentoraz s však mierne naklonila k žene a hľadela jej priamo do očí. "Ako sa voláš ?" Ozval sa zvuk z okolia onej ženy. Zvuk nevychádzal od Jyu ale z hudby ktorú hrala a počula ho len tá žena. "Nechceme tu predsa spraviť nežiaduci neporiadok, že nie ?" Spýtala sa sama seba keď si spomenula na vedľajšie účinky techniky ešte za čias keď sa ju učila používať na sebe.

V moment čo na mňa namierila dlaň som sa na ňu zahľadela. Zreničky sa mi v ten moment rozšírili a výraz sa zmenil na trochu zarazený. Nevyjadrovala som ale inak žiadnu emóciu. Ako by som sa takto zasekla. Nemohla som s toho spustiť zrak. Bolo to ako by ma to oko paralyzovalo. V moment čo natiahla ruku zase späť k flaute som sa ako keby prebrala s ten paralýzy. Začínalo mi už pomaly dochádzať, že tu niečo vážne nie je v poriadku. Keď znova začala hrať, všetky tieto myšlienky ma zase opustili a len nemo som na ňu hľadela s mierne prispatým v výrazom. Keď sa všade s okolia ozvala otázka ako sa volám, mierne som sa opäť zamračila. Bolo vidieť, že sa snažím odolať tej hudbe, no moc sa mi to nedarilo. Rozklepali sa mi ruky a pomaly som si ich obe priložila k ušiam, nech aspoň trochu zabránim tej hudbe, no tak sa mi klepali, že to moc nepomáhalo. "Rin.. Rin.. Rin.. Rin.." Opakovala som potichu dookola, pri čom som už začínala vyzerať fakt ako blázon. "Rin!" Skríkla som v menšom amoku a zatla som obe päste, pri čom som ju prebodla nenávistným pohľad. Nepozrela som ale presne na ňu, ale na tú flautu, ktorú držala v rukách. Chcela som sa postaviť, no bola som na to moc slabá. Spravila som len pár "opileckých" krokov, no skončila som asi necelé dva metre pred ňou. Vlasy mi popadali všetky dopredu s chrbta, takže mi už bolo vidieť z jej pohľadu len jedno oko, ktorým som ju prebodávala. Pocit ľahkosti a radosti nahradil amok a pocit nevoľnosti. Vyzeralo to už, že ju chcem napadnúť, no opileckým, krokom som ju obišla a zaborila som hlavu do najbližšieho kríku, kde som svojmu žalúdku trochu uľahčila. Keď som to už mala za sebou, posadila som sa na zem pred ten krík a mlčky som tam chrbtom k nej sedela.

Keď začula ako si žena uľavila do kríku prestala hrať na flaute a zatvárila sa trocha vystrašene. "Am ... eh ... pardon ?" Jej slová boli od srdca no vzhľadom na to čo spravila slabé pardon asi nestačilo. "Takže Rin ... netušila som, že bude na teba tak slabé Genjutsu účinkovať až tak zle po takej krátkej dobe. Na druhú stranu aspoň viem čo je tvojou slabou stránkou." Prehodila celkom nadšene ako keby bola rada za to, že Rin neustála jej techniku tak ako ona predpokladala. "Musím byť s touto technikou opatrná. Je to síce slabá technika ale použiť ju na viac než na jednu osobu dá celkom zabrať. Už pri použiť na túto ženu som sa musela dosť sústrediť a udržiavať chakru." Jyu premýšľala naďalej nad tou technikou pričom si taktiež sadla na zem a chrbtom sa oprela o Rinin chrbát. "Len tak mimochodom, špecializujem sa na Genjutsu a som výborná v hraní na Flautu." Oznámila smerom na Rin ako keby to nezistila pred chvíľou sama. "Stavím sa, že sa určite začneme stretávať od tejto chvíle ešte viac a že si Rin-Senpai obľúbi moju hudbu viac než dnes."

"Pardon?" Zopakovala som pošepky jej slová v moment čo hudba pomaly odoznela. "Takže toto dokáže?" Udivene som sa spýtala samej seba v mysli. Rozhodne som to nečakala, keďže na také síce vyššie odo mňa, ale hlučné a nemotorné dievča by som niečo také vôbec nepovedala. "Hmpf.." Odfrkla som si len na tú jej poznámku o zistení mojej slabej stránky. Mala ale pravdu, keďže toto bolo niečo, voči čomu som sa nevedela absolútne brániť. Genjutsu som vlastne až doteraz nebola vystavená a pokiaľ hej, rozhodne to nebolo pomocou zvuku. Vedela som, že si na ňu rozhodne musím dať pozor. "Pokiaľ ma dokázala rozhodiť takáto obyčajná technika.. Argh! Čo keď aj Kyoko by mala nejaký takýto trik v rukáve? Pokiaľ by sa zamerala na Genjutsu, dokázala by ma totálne odrovnať a ja by som bola prakticky bezbranná." Táto myšlienka ma začala dosť zožierať. Popravde dosť bolo slabé slovo. Nevedela som či to bolo kvôli tomu, že ma teraz porazil niekto v kimone, čo si zo mňa robí dobrí deň, ale dodalo mi to ďalší dôvod, prečo viac trénovať. Keď som ale ucítila ako sa oprela o môj chrbát, pootočila som trochu hlavu, no v polke som sa zasekla a opäť som otočila pohľad na ten krík predo mnou, pri čom som si ju vypočula. "Všimla som si." Šepla som mierne naštvane i keď som sa to snažila zakryť. Nad jej druhou vetou som sa ale zamračila. "Tse." "Tskla" som smerom k nej odmietavo. V skutočnosti ma štvala predstava, že by som sa mala stretávať s niekým, kto ma takto ľahko dostal do kolien. "Také smiešné.. že senpai." Pokrútila som neveriacky hlavou nad tou myšlienkou, no stále som sa nevedela prinútiť odísť i keď som chcela.

Jyu len spokojne pozorovala oblohu pričom počúvala tie podivné zvuky ktoré Rin vydávala. "Senpai je zrejme naštvaná z toho, že som na ňu uvrhla Genjutsu." Oznámila Jyu v tichosti no bola si istá, že to Rin počula. Pomaly vstala a znova začala hrať na flautu. Tentoraz to bola však celkom smutná pieseň ktorá dokázala prezradiť niečo o jej pocitoch. Tón sa držal v ponurej melódií pričom samotná Jyu robila len malé kroky všade po okolí. Nechystala sa odísť od Rin no stále ju obchádzala tak aby onu hudbu mohla dobre počuť. "Možno to Genjutsu bolo trocha moc. Mala by som odísť, ostať alebo spraviť niečo iné ?" Jyu mala stále celkom mokré kimono takže vždy keď spravila otočku niekoľko kvapiek vyletelo na všetky strany ako slzy. "Mala som sa viac zameriavať na rozhovory z ľuďmi než na trénovanie hlúpych techník a hrania na flautu !" Pomaly ale iste zvuk flauty začal naberať na sile pričom rolničky doslova skákali do rytmu pohybu pričom vytvárali krásne pozadie pre hudbu. Celé okolie sa mohlo zdať tiché vzhľadom na to, že v okolí prevládal zvuk ktorý vychádzal od Jyu. "Možno by som mohla pozvať Rin na jedlo ako ospravedlnenie za to, že dala zo seba von iné jedlo ..." Jej myšlienky teraz boli celkom kľudné a ustálené. Na okamih zastavila a pozrela sa na Rin či sa nejak zatvári alebo spraví nejaký pohyb ktorý by naznačoval aby Jyu prestala. Keď však nič nezazrela začala znova kráčať no o niečo pomalšie než predtým. Normálnemu človeku by sa mohlo zdať, že melódia ktorú Jyu vytvára je prekrásna no len niekto kto vážne rozumel hudbe aspoň trocha mohol vycítiť skrytý smútok v pozadí.

"Prestaň prosím ťa s tým senpai. Čo ťa to vlastne napadlo?" Vyhŕkla som na ňu po chvíľke ticha z ničoho nič. Keď pomaly vstala a začala znova hrať, zakryla som si automaticky uši, no keď som si všimla, že tento krát je to trochu inak, pomaly som ruky spustila z uší a oprela som sa o ne, pri čom som teraz bola naklonená mierne dozadu. Chcela som jej do toho povedať, že keď to je zase Genjutsu, už jej vážne niečo spravím, no cítila som sa stále rovnako a hlavne toto bola iná pieseň. Bola.. smutnejšia než tá predošlá. Pomaly som sa otočila chrbtom k tomu kríku a zase som sa oprela o ruky, pri čom sledovala Jyu ako tu pochoduje dookola a hrá na flaute. Keď sa sem tam pri mne otočila, odfŕkla na mňa niekoľko kvapiek vody s jej ešte stále mokrého kimona. Postupne ale začal zvuk flauty naberať na sile ako keby sa viac naštvala. "O čom asi premýšľa?" Prebehlo mi mysľou, na čo som sa trochu zarazila. "Prečo sa vôbec starám o to ako jej je.." Povzdychla som si potichu a počúvala som ju aj naďalej. Jej pohľad smerovaný na mňa bol trochu neistý, no ja som jej ho i tak opätovala. Môj pohľad bol stále síce chladný, ale zároveň aj pokojný, čo jej mohlo stačiť k tomu, aby mohla hrať ďalej. Tento krát už kráčala pomalšie než pred tým, no jej melódia sa o moc nezmenila. Po nejakej dobe som sa ale postavila, oprášila som si nohavice a upravila si vlasy zase normálne ako boli pôvodne. Pohľadom som sledovala Jyu ako tu stále stepuje dookola, no popri tom som zašla ku lavičke od ktorej som vtedy v menšom amoku "odišla" a vzala som si z nej bundu, ktorá samozrejme nejako extra neuschla. Prehodila som si ju cez rameno a držala som ju len ukazovákom, pri čom som sa zase otočila na ňu. "Smutná melódia.." Šepla som pokojne a pohľad som zaborila do zeme, ako keby som nad niečím premýšľala. Bola to aj pravda, keďže nikoho tak doslova čudného ako je ona som ešte od akadémie nestretla. Po chvíľke som ale upustila od svojich myšlienok a pokojne som sledovala Jyu, pri čom ako keby čakala na to, kým dohrá. Sama som síce nevedela prečo, ale proste som mala pocit, že musím počkať.

Jyu najprv dohrala na flautu no celý čas počúvala čo Rin vlastne hovorila i keď toho moc nebolo. Hneď po tom o sa jej flauta odlepila od pier venovala Rin menší úsmev. "Každá melódia má svoj vlastný účel. Túto melódiu som sa naučila hrať medzi prvými keď som precvičovala sama." Letmo sa zahľadela na svoju flautu ktorú pevne zovierala v jednej ruke. Hneď nato však uprela svoj zrak na Rin. "Mala by som ti vynahradiť ten incident." Jej hlas bol tichý ale zato sa dal veľmi dobre počuť. "Môžem ťa pozvať na jedlo ... senpai ?" Dobre počula jej otázku hneď na začiatku no nehodlala na ňu zatiaľ odpovedať. Oslovenie senpai si zvolila síce len náhodne no niekde v podvedomí cítila, že Rin bude zrejme od nej o niečo staršia. Flautu založila za kimono čím si uvoľnila ruky a začala sa hneď naťahovať. "Nie neberiem ako odpoveď." Dodala keď sa ponaťahovala. "Ako by som aj mohla po tom čo som spôsobila toto ? Nemôžem len ta odísť zo stiahnutým chvostom bez akejkoľvek formy ospravedlnenia."

Šiel som skrz ulice pomalým tempom, takým, aby ma Ichei mohol dobehnúť, a pozeral som sa popri tom na oblohu. Mraky, to bolo jediné, čo som videl, tie už od chvíle, kedy som skonštatoval, že bude pršať kompletne zakryli slnko, ktoré na mňa konečne prestalo pražiť. Kráčanie som si už zasa spríjemňoval pískaním mojej obľúbenej pesničky a lúskaním do rytmu. Ľavú ruku som mal strčenú vo vačkou čierneho plášťa. Moje kroky nemali jasný cieľ, šiel som len za nosom a hľadal som miestečko, kde by som si mohol sadnúť a počkať na Icheia. V hlave som mal myšlienky o tom, čo mi Ichei hovoril ohľadom úchylákov a varenia. Niekoľkokrát som si v mysli zanadával a potom ma napadla myšlienka, že či naozaj vypadám ako úchylák. Po chvíli mi táto myšlienka vyfučala z hlavy a len som si spokojne potľapkal po plášti, kde sa z vnútornej strany nachádzal vačok a v ňom moja obľúbená romantická manga.
V dedine bol ako zvyčajne celkom slušný ruch, ktorý rušil moje pískanie. Avšak po pár krokoch moje pískanie prerušil iný zvuk. Zvuk flauty. Zvučná melódia sa prehnala mojimi ušami. Nezdala sa mi smutná, taká, ako mala byť, ale skôr ako tento pocit ma to nejak upokojovalo. Nemal som moc rád takúto hudbu, ale tento zvuk bol iný, nechápal som to. Chvíľu som ešte pokračoval v kráčaní ale potom som sa okamžite z ničoho nič otočil na päte a smeroval som za zvukom flauty, chcel som vedieť, kto tu len tak hrá na flautu... a tak dobre. Keď som dorazil na miesto, kde bol zvuk vytváraný uvidel som dve ženy, jedna bola v kimone a kompletne mokrá a druhá tam stála s bundou prehodenou cez rameno a kukala ako vyoraná na tú, ktorá hrala na flaute. Vypadalo to tak, že si tú pieseň užíva. Pousmial som sa a pokračoval som v chôdzi. Prešiel som najprv okolo tej mokrej, ktorej som nevenoval ani pohľad ani úsmev, aj keď sa mi jej melódia páčila, potom som prešiel okolo tej, ktorá tam len tak stála, čím som jej na chvíľku zabránil v pohľade na Jyu. Keď som jej už uhol aby mohla ďalej sledovať predstavenie zastavil som sa a prešiel som k lavičke hneď za Rin, kde som si sadol, čo bolo aj dosť počuť, keďže som si sadol dosť rýchlo, ako by na lavičku padol šuter. Avšak neurobil som to s úmyslom vyrušiť Jyu, naopak som dúfal, že bude v hraní pokračovať. Keď som sa usadil siahol som do vnútorného vrecka plášťa, z ktorého som vytiahol mangu a pod plášťom som si ju čítal tak, aby ju tie dve nevideli. Na chvíľu som sa otočil na smer, ktorým som sem prišiel aby som zistil, či Ichei už ide, ale zatiaľ tam nebol, tak som pokojne pokračoval v čítaní. Čo by si asi Ichei pomyslel, keby ma tu teraz videl takto tajne si čítať podľa neho nejaký erotický časák? Pomyslel som si a nad tou myšlienkou som sa potichu zasmial.
Po chvílke Juy prestala hrať a ja som sa na ňu len na chvíľku pozrel, no nevenoval som jej moc pozornosti, o chvíľku som zasa tajne čítal mangu. Jej slová som si však nechcene vypočul, ale tváril som sa tak, ako by som nepočul ani slovo.

(Prepáč, ten post som písal pred tým tvojim, takže je tam aj situácia pred ním a už aj rovno reagujem na situáciu po ňom, prepáč. xD)

Hra Jyu bola veľmi uvoľňujúca, no dávala som si stále pozor, aby som sa znova neuvoľnila až moc, keďže som už nechcela vidieť znova svoj obsah žalúdka i keď tam toho moc nebolo. V moment čo predo mnou prešiel čiernovlasý chalan, na malý moment som sa na neho zamračila, no keď prešiel niekde za mňa a uvoľnil mi výhľad na Jyu, moja tvár opäť nabrala neutrálny výraz so sotva badateľným.. to by sa ani nedalo nazvať úsmev. Bolo to niečo medzi úsmevom a mojim obyčajným asociálnym výrazom, takže to mohlo pôsobiť trochu zvláštne. Keď sa za mnou ozval menší náraz, nevenovala som tomu ani tú najmenšiu pozornosť a naďalej som počúvala Jyu. V moment čo prestala hrať a začala hovoriť, vypočula som si ju, no nijako som na to nereagovala až do momentu čo spomenula, že by mi mala vynahradiť to čo sa tu stalo prakticky pred malou chvíľou. Jej nasledujúca otázka ma prekvapila a mierne podráždila zároveň. Bolo to na mne aj vidieť, keďže v moment čo povedala "senpai" som sa opätovne na ňu zamračila. "Tak si to ujasnime. Nemáš mi prečo hovoriť senpai, určite nie som staršie, alebo minimálne o moc staršia od teba." Povzdychla som si a opäť som nahodila svoj bežný výraz tváre. Na jednu stranu mi to trochu lichotilo, čo som rozhodne nechcela aby sa niekto dozvedel, takže som to nedávala ani najavo. Na druhú stranu som sa ale cítila staro a také oslovenie som si rozhodne nezaslúžila, keďže som v živote ešte poriadne nič nedokázala. Keď povedala, že nie neberie ako odpoveď, opätovne som si povzdychla, no toto už bolo také rezignované povzdychnutie. "Vzhľadom na to, že môj žalúdok sa zase začína ozývať to prijmem, ale iný dôvod tomu nepripisuj, fajn?" Povedala som pomaly výhražne, no výraz v mojej tvári nasvedčoval opak, takže Jyu to mohla bez problémov pochopiť. Podišla som až kúsok pred ňu a pozrela som sa smerom do centra dediny, takže som k nej teraz stála opäť chrbtom. "Výber ale nechám na tebe." Povedala som veľmi jednoducho a pozrela som na ňu cez rameno, pri čom mi neušlo ako sa ten chalan divne krčí pod tým plášťom. Nebolo to možno tak, no na mňa to rozhodne tak pôsobilo, takže som radšej znova pohliadla do očí Jyu a čakala som na jej odpoveď.

Na moment som Kenjiho stratil z dohľadu, no našťastie som ho zasa zahliadol, keď šiel k fontáne. Po ceste tam som si obzeral ľudí, pripadali mi divní. Všetci sa niekam ponáhľali a ja som taký rozhodne nechcel byť, takže som ako na truc spomalil, čo zapríčinilo, že Kenji sa mi zasa vzdialil.
Ach, nemám rád takého naháňanie sa.
Povzdychol som si a smeroval som k fontánam, pretože som si myslel, že presne tam toho perverzáka nájdem. Napokon som si myslel správne, pretože som ho videl na lavičke. Krčil sa a vyzeralo to, že niečo maskuje pod plášťom. Okamžite som vedel o čo ide.
"Aha!"
Povedal som stredne hlasným tónom a samotný fakt, že tam bola Rin a Jyu, som v podstate ignoroval.
"Takže tu si ty perverzný kuchár! Zasa si pozeráš tie holé ženy?"
Vravel som smerom k nemu počas kráčania. Akosi mi nerobilo problém verejné pohoršovanie. Prešiel som okolo dvoch kunoichi, ktoré boli isto staršie ako ja.
Možno ak by som bratovi čorkol nejakého tie jeho časopisy a daroval ich Kenjimu, povie mi, kde sa naučil chodiť po stromoch.
Napadlo mi, no to bolo už v čase, keď som sa posadil vedľa genina v dlhšom tmavom plášti.
"Toto je podľa teba miesto, kde by sa dalo skryť pred búrkou?"
Spýtal som sa ho, pričom som bol dosť skeptický.

Keď onen chlapík prešiel pred očami Jyu nevenovala tomu moc veľkú pozornosť no vo vnútri ju to trocha rozzúrilo. "Ani sa neospravedlní ?" Spýtala sa samej seba no keď si sadol a skryl sa pod svoj divný plášť prestala ho vnímať. "Staršia určite si. V tom prípade sa oslovenie Senpai podľa mňa výborne hodí. Pokiaľ sa ti to nepáči dám ti len jednu radu ..." Pomaly sa naklonila k Rininmu uchu. "Skús si na to zvyknúť ... sen~pai." Jyu si dala záležať aby posledné slovo natiahla čo najviac no nie až moc aby to Rin nevytočilo do nepríčetnosti. "Dango ... to ako malá pochúťka podľa mňa stačí." Prehlásila okamžite keď začula vetu, ktorá jasne hovorila aby práve Jyu vybrala jedlo. Keď však chcela spraviť krok smerom k reštauráciám začula ďalší hlas ktorý zrejme patril nejakému genínovy. Letmo sa naň otočila, premerala si ho pohľadom no potom sa hneď znova otočila na Rin a ukázala smerom do mesta. "Pôjdeme rovno, iste niečo po ceste nájdeme." Medzi jej krátkym preslovom si však musela zakúsnuť do jazyka aby sa znova neotočila na onoho chlapca ktorý po celej ulici vykrikoval aký je onen sediaci muž perverzný. Pravou rukou siahla na svoj chrbát v oblasti kde mala previazané kimono skadiaľ vytiahla dve rolničky ktorými ihneď začala hýbať zo strany na stranu aby do seba začali narážať a tým vydávali celkom príjemné zvuky ktoré sa dokonale hodili k lovu na dango.

Do mangy som už bol znova zažratý na toľko, že som si ani neuvedomil, že sa tu objavil Ichei, aj keď som jeho chakru ako senzibil cítil, no nejak som si neuvedomil, že je tu. To bola však veľká chyba, keďže na svoju prítomnosť veľmi rýchlo upozornil vetou, ktorú som počul ako ja, tak určite aj tie dve. Bohužiaľ sa mi nepodarilo mangu schovať skôr ako Ichei dorazil ako som spočiatku plánoval, teraz som za to musel niesť následky. Ježíš márja, Kenji. Toto máš za to, že čítaš mangy takéhoto typu a potom to všetko zvalíš na erotické časopisy... Pomyslel som si a najradšej by som sa plesol po čele ale neurobil som to. V podstate som sa zo začiatku tváril, že ho vôbec nepočujem. Vypadalo to tak, že som si najprv myslel, že to nebolo adresované mne. Zatiaľ som šikovne zasa schoval mangu do vrecka. Zrovna tam bola skvelá scénka... Prebleslo sa mi v mysli a otočil som sa na Icheia. Potom som sa otočil na Jyu a Rin a ukázal som na ne prstom. Tie sú podľa teba holé? Spýtal som sa ho a v mysli som zajasal nad tým, čo zo mňa vypadlo, výborne som dokázal zmyť všetky pochybnosti o tom, že som perverzák, teda aspoň pred nimi, Ichei si už stihol vytvoriť svoj názor. Vlastne som v to iba dúfal... Hneď po tom, čo som vetu dokončil som ukázal prstom konkrétne na Juy. Vedel som, že prstom sa ukazovať nemá, ale ten prst mal len umocniť to, aby si nikto nemyslel, že som pozeral na nejaký dospelácky magazín. Tamtá je síce mokrá, ale určite nie holá. Dodal som a s nechápavým výrazom som sa otočil naspäť na Icheia. A vôbec, keby som bol perverzný kuchár tak ich už dávno pozvem ku mne domov na nejaké jedlo, ktoré by som sám pripravil. Tým, čo som práve teraz povedal som sa v podstate prezradil, že som si ich rozhovor vypočul, ale tak čo, stáva sa. Ale aj tak boli už na odchode, aj keď som pochyboval, že v Konohe je veľa reštaurácií, v ktorých varia lepšie ako ja. Varenie mi totiž naozaj šlo, aj keď som väčšinou varil len jednoduché jedlá. Celá myšlienka o tom, že by som bol kuchár zvrhlík mi pripadala zábavná a taktiež ma pohoršovala zároveň. Dúfal som len, že ku mne teraz neprídu, nepostavia sa do radu a nedajú mi každá po facke, čo by asi bolo aj celkom možné, keďže si mohli myslieť, že som ich tu celú dobu sledoval. Môj výraz aj napriek tomu všetkému bol pokojný a tváril som sa ako neviniatko, ako keby sa tu nič z toho netýkalo mňa. Samozrejme, že to tak ani nebolo, ale aj tak som sa cítil previnilo. Pozrel som sa na ne s ospravedlnením v očiach avšak nič som nehovoril. Rin vypadala dosť chladno, už keď som okolo nej prešiel, preto som radšej bol ticho aby som ju náhodou nevytočil a naozaj tu nedostal po papuli.
Keď si ku mne Ichei sadol a spýtal sa ma ďalšiu otázku pohotovo som zareagoval, keďže to bolo už odbočenie od tej témy s úchylným kuchárom. Jasné, ak by začalo pršať, tak jednoducho zalezeme niekam do obchodu s... zarazil som sa, keďže ďalšie slovíčko, ktoré som chcel vysloviť bolo slovíčko manga. Pri tejto prestávke som si uvedomil, že som zasa urobil chybu. Potravinami? Táto veta pôsobila skôr ako otázka než ako odpoveď. Mal som chuť sa smiať nad tým, aký blbý som, ale to bolo v tejto situácii skôr na plač.

Z jeho mangy som nevidel nič, pretože ju stihol schovať. Avšak vzápätí mi stihol položiť aj otázku a dokonca ukázal aj prstom na dve baby, ktoré boli len kúsok od nás. Síce som mal na takéto veci ešte čas, ale aj ja som bol schopný povedať, že sú krásne.
"No, nie sú."
Povedal som neisto a potom sa zaškeril.
"Chcel by si, aby boli, však?"
Síce som mohol vyzerať ako malý nevinný andelíček, ale nebolo to tak. Moje slová, ktoré sa tvárili nevinne, často dostávali ľudí do trápnych situácií, z ktorých som ja vyšiel úplne nevinne.
Pozval by domov, ale pochybujem, že by im varil. A ak by im aj varil, tak asi nejaké opiáty.
Zamyslene som hľadel z jednej na druhú, úbožiatka, čo by s nimi narobil, asi mali by traumu.
"No dobre dobre, tak by sme šli do potravín. Ale na čo by sme šli do potravín? Tam je to nudá!"
Prehlásil som sebaisto a nejako som neregistroval fakt, že najskôr chcel povedať názov nejakého erotošopu. Konečne som sa prestal pozerať na tie dve a prekrížil si ruky.
"Môj brat má kopu takých magazínov, aké máš rád. Ak by si chcel, mohli by sme spraviť obchod."
Začal som realizovať svoj plán s tréningom.

Keď ma Jyu ubezpečila, že staršia naozaj som, bolo to ako by som si tým zapečatila to jej oslovenie a už nikdy by som sa ho nemohla zbaviť. V moment čo ale povedala, že mi chce dať jednu radu a pomaly sa mi naklonila k uchu, stuhla som a prešiel mi po chrbte mráz. Mala som menší flashback z detstva, keď som sa stretla po prvý krát s Kyoko a ona mi šepkala svoje meno do ucha. Bol to presne ten istý moment, len vtedy sme boli ešte o dosť menšie. Tesne po tom ako mi zašepkala "senpai" som ju chytila za ramená a mierne od seba odsunula pri čom mi bola v očiach vidieť neistota kombinovaná s hnevom, keďže sa mi mierne triasli zreničky. Na moment som od nej odvrátila pohľad, no v ten moment sa akurát ozval hlas nejakého malého chlapca, ktorý ten nepríjemný moment prerušil. To čo povedala ešte pred tým o jedle som absolútne nezaregistrovala, keďže som bola myšlienkami dosť mimo. Nevenovala som pozornosť tomu čo kričal zrejme tomu čiernovlasému chalanovi na lavičke, tak isto ako som absolútne ignorovala zvyšok ich konverzácie. Oni v nej síce pokračovali ešte nejakú dobu a rozhodne si nedávali pozor na to, aby sme to nepočuli, no nestáli mi za to. V tomto momente som bola dosť rozladená a pokiaľ by som sa pustila do hádky s nimi čo nemám vôbec vo zvyku, ale sem tam sa to stáva, tak by to na sto percent skončilo bojom a na ten som teraz nemala ani kúsok nálady. Po chvíľke som ale pozrela na Jyu, ktorá si ich konverzáciu určite tiež musela vypočuť, keďže na tomto mieste je dosť počuť aj šepot, nie to ešte keď po sebe niekto kričí, alebo rozpráva nahlas. Chcela som sa radšej vybrať preč, keďže tu začínalo byť už moc ľudí a môj žalúdok si pýtal jedlo viac než to je normálne, no pohľad Jyu mi naznačoval, že sa tu možno ešte chvíľku budeme musieť zdržať. "Tí dvaja sú ako malé deti." Prebehlo mi hlavou v moment čo ten na pohľad o dosť mladší spomenul niečo o magazínoch a jeho bratovi. Ja osobne som to nehodlala riešiť, takže to bolo už len na Jyu či ich bude tiež ignorovať, alebo im dohovorí alebo poprípade sa uchýli k niečomu násilnejšiemu.

"Mokrá, ale nie holá ?" Naklonila svoj pohľad merom na toho chalana ktorý z úst vypustil niečo na jej osobu čo sa jej osobne moc nepáčilo. "Zrejme by si chcel vidieť viac, že ? Takto verejne hovoriť o pozývaní k tebe domov ... mokrú ženu ktorá je úplne bezbranná." Rolničky sa náhle zmenili na dva shurikeny a flauta na železný kunai. Jediná Rin si však mohla túto zmenu všimnúť. Jyu sa otočila na päte pričom spravila krok smerom k tým dvom pričom tomu  viditeľne staršiemu priložila kunai hneď ku krku. "Aby si vedel ... pod tým kimonom nieje ani jeden jediný kus oblečenia." Oznámila celkom naštvaným tónom pričom sa mu zahľadela priamo do očí. "Mimo iné čítaš hentai pred týmto chlapcom ? Čo si to za človeka !" Okríkla ho skoro na plnú hrdlo po čom sa letmo zahľadela na toho chlapca. "A ty máš tú drzosť sa s ním ešte o niečom dohadovať ?! Takýto úchyl ťa môže kedykoľvek zneužiť alebo zabiť !" Zahučala pre zmenu na chlapca. Na krátku dobu sa odmlčala ako keby premýšľala nad tým čo chce ďalej spraviť. "Som rada za to, že Magen: Kokoni Arazu no Jutsu je celkom ľahké na kontrolovanie pokiaľ ide o malé predmety. Na druhú stranu nedokážem pochopiť tohto muža. Nemá ani len trocha úcty pred ženou a pred tým chlapcom ?" Jej pohľad jasne hovoril, že je vytočená no stále nie dosť aby spravila niečo horšie. Kunai z krku toho chalana však stále nechcela odtrhnúť za žiadnu cenu.

Dievčatá vedľa nás som si už moc nevšímal, sústredil som sa na Icheia a dúfal som, že tie to nechajú plávať tak a pokojne odídu akoby nič nepočuli. Potom Ichei zasa vypotil nejakú vtipnú vetu. Rozhodol som sa odpovedať diplomaticky. Som zdravý, takže aj áno aj nie. Odvetil som mu a pousmial som sa naňho. Keď sa potom zmienil o tých potravinách, ktoré som spomínal uľavilo sa mi, keďže si nič podozrivé nevšimol. Popravde, potreboval by som si niečo kúpiť, pomaly sa mi míňajú zásoby... A tebe dlžím vodu. Po tom, čo som dokončil túto vetu spomenul niečo o ďalších prasačinách a obchode, na čo som len pozdvihol obočie a čakal som, čo bude hovoriť ďalej. No v tom sa už ozvala Jyu. Po tom, čo ku mne prišla a priložila mi kunai ku krku reagoval som tak, ako by mi to vôbec neprekážalo, na tvári som nemal ani náznak neistoty, aj keď popravde sa nestávalo každý deň, že by mi niekto priložil kunai ku krku. Myslel som si, že tá chladná je tá druhá a nečakal som, že dievča, ktoré tak pekne hralo na tú flautu po mne takto vybehne. No čo už, mohol som si za to sám. To by ti malo skôr lichotiť, nie? A nebolo to tak, že by som vás pozýval ku mne domov alebo tak, zle si to pochopila. Povedal som a môj hlas bol stále pokojný. Popravde ma kunai na hrdle veľmi znepokojoval, pretože stačil jeden zlý pohyb a skončil by som, prinajlepšom len v nemocnici. Po tom, čo mi povedala, že pod tým Kimonom nič nemá som sa zamyslel, prečo mi také niečo hovorí. Najprv ma napadlo, že ma zvádza, ale to bola asi somarina, keďže mi držala kunai pri hrdle a vypadala dosť naštvane, ale kto vie, možno je to jej spôsob vyjadrovania sa. Ehh, tento fakt si si mola nechať pre seba. Povedal som a pousmial som sa. Môj úsmev bol ale neistý, nevedel som, čo by mi mohla po tom, čo som teraz povedal urobiť. Hneď na to mi začala nadávať na to, že čítam hentai pred malým chlapcom a Icheiovi zasa za to, že sa so mnou zahadzuje. Vzdychol som si a v začal som znova uvažovať nad tým, či naozaj vypadám ako nejaký úchyl, ktorý by bol schopný zneužiť malého chlapca, alebo ho dokonca zabiť. Popravde myslel som si, že ak by som sa o to pokúsil Ichei by si so mnou vedel poradiť. Tá myšlienka, že naozaj svojmu okoliu pripadám ako úchyl ma naozaj trápila, pretože skôr ako úchyl som bol beznádejný romantik. Strčil som pravú ruku pod plášť a vo vrecku som nahmatal mangu. Dúfal som, že pri tomto pohybe mi nepodreže hrdlo, ale ak by to urobila, zistila by, že som neni žiadny úchyl po tom, čo by mi tú mangu zobrala. Mangu som z vrecka vytiahol a držal som jej ju tesne pred xichtom aby sa na ňu mohla dobre pozrieť. Nieje to hentai. Povedal som a potom som môj pohľad stočil smerom na Icheia. Ani nejaký porn magazín. Znova som sa pozrel smerom na Jyu a pokračoval som. Je to romantická manga, teraz sa môžte schuti zasmiať. Dodal som a čakal som, čo sa bude ďalej diať. Nechcel som, aby sa mi smiali ale mal som pocit, že to už musím uviesť na správnu mieru.

Viedli sme dobre rozbehnutú debatu, dokonca sa mi zdalo, že už by som mohol začať vyjednávať. Magazíny za inštruktáž o chodení po stromoch, no v tom sa do toho vložilo to mokré dievča. Mal som zrovna v pláne odpovedať, že tá voda je v poriadku a nemusí mi kupovať novú, keď zrazu bola pri nás Jyu, ani som poriadne nevedel ako a Kenji mal pri hrdle kunai.
Sakra, do čoho som sa to namočil?
Pomyslel som si a môj pulz sa zrýchlil. Keď z nej vyšla tá dosť nepodstatná informácia, že má na sebe vlastne len mokré kimono, moja tvár na moment sčervenala. S takýmito vecami som nemal žiadne skúsenosti a taktiež ma to ešte nebralo, ale bola blízko. Nebyť toho kunaiu, možno by som sa pokúsil aj nakuknúť, ale neriskoval som zranenie. Po jej otázke, ktorá bola skôr napomenutím, som len hlasno prehltol.
"Ja, eh..."
V tom Kenji vytiahol jeho romantickú mangu, čo ma síce zachránilo od Jyu, ale klesla mi nálada.
"A je po obchode."
Skonštatoval som smutne, keď som zistil, že magazíny ho v skutočnosti nezaujímajú.

Otázka ktorú Jyu zopakovala ma trochu zaskočila, keďže som ju zrejme v tom momente nevnímala. Keď pokračovala ďalej, na moment som sa trochu zarazila nad jej slovami i keď som to nijako nedala najavo. V podstate som tam len mlčky stála a sledovala som situáciu bez jediného najmenšieho náznaku záujmu. Rolničky a flauta Jyu sa náhle zmenili na základnú výbavu ninjov, čo ma znova trochu zarazilo, ale po chvíľke som si uvedomila, čo spravila, no stále som sa do toho nechcela pliesť. Bol to jej boj a stále som ju nepovažovala ani za známu, za čo môže moja nedôverčivosť voči absolútne každému. Nebola som typ človeka s ktorého sa po pár slovách stane najlepšia kamarátka tej osoby, no cítila som, že Jyu sa so mnou chce aspoň zoznámiť. Netušila som, či by chcela byť moja kamarátka, no nemala som ani v pláne sa jej na to pýtať. Hneď čo sa rozbehla po tom čiernovlasom chalanovi, zastavila sa až v momente keď bola za ním a on mal pod krkom kunai. Informácia, že pod tým kimonom nič nemá by vysvetľovala, prečo si ho nedala dole ako ja bundu, keďže ja pod ňou mám ešte bielu košeľu. Musela som jej dať ale za pravdu, že ten čiernovlasý chalan v podstate pohoršoval to dieťa, ktoré mohlo mať tak podľa môjho odhadu štrnásť. Ja som prakticky bola tiež ešte dieťa, keďže oficiálne mi chýbal rok do dospelosti, ale samostatná som už prakticky odmalička, takže by som mohla povedať, že som predčasne dospela. Nad odpoveďami toho chalana som len prekrútila očami a ďalej som sledovala situáciu. Nechcelo sa mi už stáť, tak som sa posadila na lavičku, ktorá bola asi tri kroky odo mňa, keďže toto menšie divadielko ma vcelku bavilo i keď som nič nedávala najavo. Ako čiernovlások vytiahol nejakú romantickú mangu, podvihla som mierne jedno obočie. "Nie sú toto dievčenské veci?.. I keď ani ja sa zrovna nesprávam ako dievča a už vôbec tak nepôsobím svojím oblečením." Skonštatovala som v mysli, takže prakticky som nemala právo ho súdiť, keď sama som bola iná a rozhodne som nemala dôvod sa smiať. Prebehla som ich všetkých pohľadom, pri čom som zastavila na Jyu a sledovala som ju. "Čo teraz spravíš Jyu?" Premýšľala som o jej ďalšom kroku, keďže som bola vcelku zvedavá, pri čom som dúfala, že ma do toho nenamočí.

Jyu len v tichosti počúvala no keď ten chalan vytiahol nejakú romantickú mangu musela sa zaraziť. "To si zo mňa robí srandu ...?" Pravou rukou v ktorej mala shurikeny vzala tú mangu a prečítala si jej názov. S istým zarazeným pohľadom tresla tou mangou po hlave tomu chalanovy a potom mu ju podala späť do rúk. Teraz si obaja "muži" mohli všimnúť ako sa kunai zmenil späť na flautu ktorá bola priložená pri hrdle toho staršieho. "Ty ...... vy ...." Zhlboka sa nadýchla a povzdychla si. "Čo ste indivíduá ..." shurikeny sa zmenili späť na rolničky po čom si Jyu vložila svoje nástroje späť za kimono a otočila sa na Rin s pohľadom ktorý jasne značil istú formu beznádeje a žiadania o pomoc. Spravila niekoľko krokov od tých dvoch a mierne sa uklonila. "Neuč toho chlapca blbostiam." Prehlásila vskutku zmäteným tónom a rýchlim krokom sa vydala za Rin. "Asi by som sa pre dnešný  deň mala držať ďalej od ľudí. Robím len samé hlúposti." Keď bola už pri Rin otočila sa znova na chalana s mangou. "Romantická manga ? Kto také veci okrem žien ešte číta ? Mal si radšej čítať to hentai." Pokrútila nad tým hlavou a konečne vypustial tieto myšlienky zo seba. Pohľadom sa zamerala na Rin a venovala jej menší úsmev. "Tak, môžeme vyraziť ?" Spýtala sa už celkom kľudným tónom v hlase.

Chvíľu som čakal, čo sa bude diať, no ich reakcia na seba nedala dlho čakať. Na Icheiovi bolo vidieť, že zosmutnel. Nevedel som, či to bolo spôsobené tým, že som mu pokazil jeho mienku o mne, alebo pre to, že si chcel takýto dospelácky magazín prečítať. No potom zasa začal o tom obchode, avšak na jeho slová som nereagoval. Skôr ma zaujala premena kunaiu na flautu. Vzdychol som si a konečne som sa mohol uvolniť, už mi nič nehrozilo. Ešte pred tým som však stihol dostať mangou po hlave. A to bolo za čo!? Spýtal som sa podráždene hneď po tom, ako mi mangu vrátila. Tú som si vzal a okamžite som si ju zasa schoval do vrecka. Potom som si nemohol pomôcť ale musel som reagovať na to, ako nás otitulovala. Indivíduá, he? Spýtal som sa a chcel som pokračovať, ale potom som usúdil, že to by asi nebol dobrý nápad, už aj tak som urobil dosť zlý dojem, nebudem to zhoršovať. Potom povedala niečo, čo bolo pravdepodobne adresované mne, no ja som sa otočil a pozrel som sa na Icheia. To hovorila tebe. Povedal som a päsťou som drgol do jeho ramena, samozrejme nie silno, priateľsky. Potom som sa otočil znova na Jyu a začul som, ako chcela zcupitkať preč. Hej, počkaj. To si len tak odídeš po tom, čo si mi priložila kunai ku krku? Spýtal som sa, no v mojom hlase nebolo ani stopy po hneve. Postavil som sa a upravil som si plášť. Spravil som pár krokov k nej tak, aby som stál len kúsoček od nej. Keďže bola menšia ako ja pozeral som sa na ňu zhora, taktiež mi pripadala mladá, odhadol by som ju možno na 16 alebo 17, ale zdanie často klame, pokojne mohla byť staršia. Ja som bol skôr opak. Vypadal som staršie ako som naozaj bol, možno aj preto som im pripadal ako úchyl. A ak už naozaj chcete ísť urob mi jednu láskavosť. Môj pohľad skĺzol z jej očí trošku nižšie, avšak nie na jej výstrih ale na mokré kimono no hneď som sa zasa pozrel do jej očí. Bež sa prezliecť a tentokrát si daj aspoň nohavičky a podprsenku. Po tom, čo som toto povedal sa niekomu mohlo znova zdať, že som naozaj skrytý úchyl, ale nemyslel som to tak. Bola to dobrá rada, začínalo sa ochladzovať a na oblohe boli čierne mračná, ktoré naznačovali, že každú chvíľu môže začať pršať.

Ja som všetko len s úžasom sledoval. Dnes som videl toľko zaujímavých vecí, že ani poriadne neviem, čo by som sa chcel naučiť. Tamto genjutsu, teda ak to vôbec bolo genjutsu, bolo pekne husté.
Idú jesť. Ešte dobre, že ja mám svoju svačinku a nemusím nikam chodiť.
Povedal som si sám pre seba a bol som z toho priam nadšený. To, že sme indivíduá som vedel a nebral som to ako urážku. Jeden z nás je bývalý perverzák, ktorý je zrazu milovník romantických máng a vôbec by som sa nedivil, keby má rád nejaké chlapčenské kapely. A ja? No ja som úplný čudák, scarface a samotár.
"Na mňa?"
Nepochopil som, prečo by to malo byť mierené na mňa. Zrejme si zo mňa Kenji robí srandu. Asi potrebuje odľahčiť situáciu, bolo toho na neho veľa.
Nohavičky a podprsenku...
Ozvalo sa mi v hlave, to sú zasa veci. To sa Kenjimu deje denne?

Bolo vtipné sledovať ako ten chalan dostal po hlave svojou vlastnou mangou, no radšej som sa nesmiala nahlas, keďže by si mohol myslieť, že si z neho robím srandu, čím by som sa do tej menšej "šarvátky" zrejme namočila. Keď sa jej kunai zmenil späť na flautu, musela som sa pre seba pousmiať. "Boh vie čo máš ešte v repertoári Jyu." Prebehlo mi mysľou, keďže čo sa týkalo bojového štýlu Jyu, vedela som už, že je zameraná na Genjutsu a videla som už dve jej techniky, pri čom jednu som si bohužiaľ oskúšala na vlastnej koži. Keď Jyu povedala na tých dvoch, že sú indivíduá, musela som jej dať za pravdu, keďže aspoň ten starší čiernovlasý, mal neobyčajný koníček. V momente čo mňa ale Jyu pozrela s beznádejným pohľadom, ktorý žiadal o pomoc, narovnala som sa a začala som sa naťahovať na náznak toho, že toto je jej boj, tak nech bojuje keď už začala. Súhlasila som s jej poznámkou na toho sediaceho čiernovláska, no ten to obrátil na toho chlapca, ktorý očividne nepobral "vo co go". Netrvalo ani chvíľku a Jyu pricupitala zase ku mne, tak som sa zdvihla s lavičky, keďže som si myslela, že už pôjdeme, no než som stihla spraviť krok, ozval sa znova ten čiernovlásek, ktorý sa tiež postavil a upravil si plášť. Čakala som teda čo z neho vypadne a naozaj o chvíľku aj spustil s prosbou o láskavosť. Po tom čo ju ale vyslovil som si priala aby som tu už v ten moment nebola. Prebodla som ho pohľadom a s úplne ľahostajným pohľadom som na neho pozerala. "Hej.. nemyslíš, že toto už začína byť trochu osobné?" Spýtala som sa ho, pri čom môj pohľad jasne naznačoval, že to už preháňa a mne sa to prestávalo páčiť. Bol to síce "boj" Jyu, ale doteraz som sa nemala prečo držať späť. Pohliadla som na Jyu a po chvíli zase späť na neho, pri čom som si dala jednu ruku do vačku na nohaviciach a ukazovákom ľavej ruky som si pridržiavala ešte stále vlhkú bundu, ktorú som mala cez rameno.

"Nohavičky a podprsenku ... ?" Jyu sa zatvárila trocha prekvapene. "Ktorý blázon by nosil také nepotrebné veci v Konohe kde je stále dosť veľké teplo ?" Spýtala sa trocha nechápavo na onoho muža. Vtedy sa však pustila Rin do debaty a Jyu hneď bolo jasné o čo vlastne ide. "To je v poriadku Rin." Ľavou rukou letmo klepla Rin po bruchu pričom tú pravú ruku namierila na toho muža a ukázala mu svoju dlaň. "Vidíš to oko ? Vieš čo značí toto tetovanie ?" Jyu sa snažila čo najviac upresniť jeho zrak na svoje oko na ruke pričom sa jej kimono videteľne menilo na suché no pre zmenu si to mohla všimnúť len Rin a ten genin. "Snáď prestane otravovať keď uvidí suché kimono." Keď mala Jyu kimono "viditeľne" suché zložila svoju ruku k telu a pousmiala sa na toho chalana. "Je to darček od môjho otca. Znak toho, že mám všetko vidieť aj keby som mala zatvorené oči." Oznámila v jednoduchosti pričom schmatla Rin za rameno a začala ju ťahať smerom od tých dvoch. "A teraz rýchlo vypadnúť skôr než mu príde divné, že moje kimono je opäť suché." Kútikom oka sa Jyu zamerala na Rin pričom sa tak nejak ubezpečovala, že jej jej plán vyšiel. "Dúfam, že máš rada dango. Budeš musieť zjesť veľkú hromadu danga aby som prijala svoje ospravedlnenie za platné." V jej hlase bolo jasne počuť nervozitu ktorá pretrvávala v blízkosti toho chalana. "Spodné prádlo ... taká hlúposť. Nevšimol si, že chodím bosá ?" Spýtala sa samej seba v mysli.

Čakal som na jej reakciu, no v tom sa do toho pridala aj Rin. Osobné? Prečo? Prehnalo sa mi mysľou a chvíľu som nad tým uvažoval. Veď predsa nešlo o niečo také osobné, či? Potom ma z mojich myšlienkových pochodov vytrhla Jyu, ktorá zopakovala moje slová. Potom dodala niečo, čomu som moc nepochopil. Chvíľku som tam len tak bez reakcie stá, no o pár sekúnd som sa začal nahlas z chuti smiať. Ty si myslíš, že keď nebudeš nosiť spodné prádlo, tak ti bude také horko? Povedal som popri menšom záchvate smiechu a snažil som sa upokojiť. Ale vážne, keby som naozaj úchyl a povieš mi to, tak čo myslíš, že by sa stalo? To kimono sa z teba dá veľmi ľahko strhnúť. Povedal som jej a môj výraz v tvári už bol zasa rovnaký ako pred chvíľou, vypadal vážne, no bol skôr hravý. Potom mi však pred xicht strčila svoju ruku, na ktorej bolo oko. Pozeral som sa na neho ako blbý. Myslel som si, že je to nejaký typ pečatiacej techniky, s tým som už mal nejaké skúsenosti, no nevedel som to povedať na istotu, možno to bolo len obyčajné tetovanie. Najprv som nechápal, čo mi tým chce naznačiť. Oko. Čo s ním? No potom začala s tým, že je to darček od jej otca. Vtedy som sa zarazil a môj pohľad skĺzol z oka na zem. Otec, hmm? Pomyslel som si a potom som sa pozrel na Jyu. Tá už v tej dobe ťahala Rin niekam preč. Vtedy som si aj všimol to, že jej Kimono je suché. Najprv som tomu neveril, pretrel som si oči, ale stále bolo suché. Preto som sa pre istotu pozrel na Rin, ktorá mala cez plece prehodenú bundu, ktorá bola vlhká. Usúdil som, že boli zmáčané približne v rovnaký čas, tak ako to, že jej to kimono uschlo behom tak krátkej chvíľky? Keď ani nesvietilo slnko? Žeby genjutsu? Zahrávala sa so mnou? Počkaj. Povedal som pokojne a potom som sa za ňou rozbehol, keď som bol pri nej načiahol som sa rukou s úmyslom chytiť ju za rameno a tak ju zastaviť. Chcel som sa tým aj uistiť, že je kimono naozaj suché. Ale v poslednej chvíli som zastavil a neurobil to. Počkaj... vysvetli mi, čo si to teraz urobila. Nechápem to, čo sa to stalo? Spýtal som sa jej a dúfal som, že mi odpovie. Nechcel som ich zdržiavať, ale ak by som sa to neopýtal vŕtalo by mi to, čo sa práve stalo v hlave dosť dlhú dobu a sám by som si na to odpovedať asi nevedel. Hneď na to, ako som dopovedal som si vybral pravú ruku z rukáva plášťa, polovične som si ho vyzliekol a tak som odhalil tetovanie, ktoré som sa doteraz vždy snažil skryť. Tetovanie klanu, cez ktoré sa tiahla vodorovná jazva. Nechcel som jej ho ukázať, ale mal som nutkanie, že jej ho ukázať mám. A toto je darček od môjho otca. Povedal som a v mojom hlave bola počuť dávka znechutenia. Tetovanie mohla uvidieť aj Rin, avšak Ichei, ktorý bol za mnou si ju asi nevšimol, ale nepodceňoval by som silu byakuganu. Hneď na to, ako som jej ho ukázal som zasa ruku strčil do rukáva a plášť som si znova obliekol. Nečakal som, že by vedeli, že to je znak klanu a ani akého klanu, bolo mi to jedno a vlastne vyhovovalo by mi to viac.

Pod očami sa mi zjavili červené čiarky. Prečo len musia v kuse spomínať to ženské spodné prádlo? Cítil som sa tak, že sem nepatrím. Ja som mal 13 rokov a oni dobrých 17 a možno aj viac. Keby radšej začnú rozprávať o nejakých spoločenských hrách alebo menej náročných misiách, ktoré zažili, ale oni nie, musia spomínať to prádlo! Nevinne som ich sledoval, keď tu zrazu som zaznamenal zmenu. Konkrétne sa jednalo o to kimono, ktoré mala na sebe tá baba.
"Čo to?"
Zadivil som sa a zrazu už bol Kenji pri nich. Asi ich chcel zbaliť, romantik jeden. Isto s nimi pôjde na večeru a ja tu zostanem sám. O niečom kecali, no nevedel som o čom, bol som trošku ďalej. Taktiež im Kenji ukazoval svoje telo, i keď neviem čo zaujímavého má na ruke.
Čo zasa stvárajú?