Park

Prekrásny deň, teda pre mňa to znamenalo perfektný deň na oddych a poflakovanie sa. Prechádzal som sa parkom, očami som prechádzal od jednej koruny stromu k druhej a popri tom som si pískal obľúbenú pesničku a do rytmu som lúskal prstami. Moje pískanie prerušoval štebot vtákov, ktorý som zrovna nemusel, síce to bol pekný zvuk, avšak ak ho niekto musí počúvať vždy keď sa zobudí a znamená to preňho to, že už vďaka tomu zvuku nezaspí, znechutí sa mu. Nikde v okolí nebola ani noha a to som na tomto mieste miloval. Nikto nikde, čerstvý vzduch a hlavne pokoj, pokoj od všetkého a všetkých. Chodieval som sem pomerne často, či už oddýchnuť si od individuálneho tréningu alebo v dňoch, ako je tento keď je horko a svieti slnko. V parku nikdy nebolo zrovna horúco, dalo by sa povedať, že je tu pre mňa perfektné počasie. Ani zima ani teplo. Na sebe som mal krátke tričko, čo bolo u mňa nezvyčajné, avšak v ruke som si držal môj plášť a taktiež knižku. 
Prešiel som popri jazere, bolo to jedno z miest, kde v tomto parku svietilo slnko. Nemal som rád, keď na mňa pražilo slnko, možno aj preto bola moja pokožka bielejšia ako u ostatných, slnku som sa vyhýbal ako čert krížu, naozaj som ho nemal rád, preto som sa považoval skôr za nočného živočícha, v noci slnko nesvietilo a tak na mňa ani nemohlo pražiť. Prešiel som okolo jazera a aj keď ma trhalo, aby som doňho skočil neurobil som tak a odolal som tejto túhe, ktorá by určite bola super, avšak jazerá som taktiež veľmi nemusel. Najradšej by som bol, keby tu niekde bol zavlažovač a ja by som si doňho jednoducho strčil hlavu a celý by som sa nechal zmáčať až do poslednej suchej nitky. Avšak vypadalo to tak, že nič také tu nenájdem. Pokračoval som až k centru parku, kde stála socha anjela. Ten ma ale vôbec nezaujímal, šlo mi hlavne o lavičky, ktoré tam boli, pekne pohodlné, v chládku. Prišiel som k jednej z lavičiek, na ktoré som si zvyčajne sadal a odložil som si tam plášť a knižku. Nechápal som prečo, ale mal som chuť vyšplhať na strom, alebo aspoň na toho anjela, ktorý tu stál. Premýšľal som nad tým, ako by som sa naňho vyštveral a kde by som sa potom na jeho hlave usadil. Popri tom, ako som tam stál a hľadel neprítomným pohľadom na sochu som si podoprel hlavu rukou a malíčkom som si prechádzal po suchej spodnej pere. Pri tomto zlozvyku som si ani neuvedomoval, že mám suché pery a že by som si ich mal zvlhčiť či už jazykom alebo pohárom vody. Vtedy ma napadlo, že som si so sebou nevzal vodu a nahlas som si vzdychol. Vtedy moje úvahy o tom aké by to bolo uvelebiť sa na hlave anjela skončili. Rozmýšľal som nad tým, či tu niekde v okolí je nejaká studnička alebo niečo, kde by som sa mohol napiť. Ale potom som sa na to vykašľal a prešiel som k lavičke a posadil som sa. Chvíľku som zasa pozeral na anjela a potom som si na lavičku ľahol. Hlavu som si oprel o operadlo na lavičke a nohy som si v kolenách pokrčil v 45° uhle. Do rúk som si vzal knižku a otvoril som ju približne v strede. Ak si niekto myslel, že začnem čítať, tak sa príšerne zmýlil. Otvorenú knihu som si položil na xicht a chvíľku som sa snažil zaspať. Avšak kvôli tým vtákom, ktoré tu neustále štebotali som nemohol zaspať. Väčšina ľudí pri tomto zvuku zaspí skôr ako zvyčajne, pretože ich to upokojuje, u mňa však nastal opačný efekt, znervózňovalo ma to a vadilo mi to. Preto som si knižku znova vzal do rúk a pustil som sa do čítania. Bola to moja obľúbená manga, ktorú som si prečítal iba 2 krát a nečítal som ju už dlhšiu dobu. Popri čítaní som sa pomaly ponoril do deja a prestal som vnímať okolie. Vypadalo to tak, že som sa do nej zažral natoľko, že som dokonca prestal dýchať a nejaké to pišťanie vtákov ma už vonkoncom netrápilo.

Keď mám nervy, rád chodievam do parku. Upokojuje ma to tu a upokojiť som potreboval. Dnes som mal dosť blbý deň. Včera som sa stal geninom a moja sestra dnes oslavuje narodeniny. Čo to znamená? No obvykle asi nejakú veľkú párty, kde sa oslavuje viac úspechov. V našej rodine to znamená oslavu narodenín a bodka. Mne sa však z oslavy podarilo dostať preč a považujem to za poriadny úspech, keďže všetci tam majú byakugan. Možno, keby ho majú zapnutý, tak zistia, že tam nie som. Ale kým ma nehľadajú, tak im nechýbam a viac mi vedieť netreba. Čo budem teraz robiť? Zamyslel som sa a obišiel som nejakého chlapíka, ktorý čítal knižku, očividne si ma nevšímal. Zrazu ma napadlo, čo by bolo dobré skúsiť. Zájdem k najbližšiemu stromu, na ktorom sú nejaké plody, vytiahnem kunai a snažím sa plod trafiť.

Pokojne som si čítal mangu a toho, kto práve prišiel som si nevšimol ani periférnym videním, preto som mu nevenoval ani štipku mojej pozornosti. Tá sa teraz upriamila ešte viac na mangu. Romantická scéna, chlapec a dievča, vypadalo to tak, že sa môj tajný sen, čo sa mangy týka sa stane realitou. Nasucho som prehltol, keďže som už bol naozaj smädný, psychicky som sa pripravil na ďalšiu stránku, nervózne som stránku pretočil a čítal som ďalej. Po pár sekundách som sa len usmial a mangu som zatvoril. Yaay! Vykríkol som spokojne a mangu som položil vedľa seba. Mangu som si už prečítal tento krát už po 4. krát ale vždy ma ten koniec nadchol. Hlavná postava konečne vyznala svoje city, dokonca sa aj pobozkali! Áno, bolo to divné, ale bola to časť mňa a ja som sa v takýchto mangách proste vyžíval. Pretiahol som sa a rozhliadol som sa okolo seba. Spočiatku som nič ani nikoho nevidel ale potom som začul čvachtavý zvuk. Bol to zvuk spôsobený tým, že kunai prešiel plodom stromu, ktorý tu rástol. Nastražil som uši, ten strom bol blízko, vlastne kúsok za mnou. Otočil som sa a uvidel som tam mladého shinobiho. Postavil som sa a ako som zistil, že môj plášť leží na lavičke a ja som v krátkom tričku uvedomil som si, že keď šiel okolo mohol si všimnúť môj klanový znak na ramene. Vzdychol som si a načiahol som sa po plášť, ktorý som si hneď na seba obliekol, potom som ho chytil niekde pri zadku a trásol som s ním, aby sa ku mne dostal čerstvý, studený vzduch a tak som sa aspoň čiastočne ochladil. Potom som zobral knižku a moje kroky smerovali k tomu chlapcovi. Ako som sa približoval prvé čo som si na ňom všimol nebola jazva, ako by každý predpokladal ale jeho oči. Hneď som pochopil, kto to je, ale vôbec mi to neprekážalo, ba dokonca ma to ani nejako zvláštne netrápilo. Ako ďalšie som si všimol jeho pehu pod kútikom úst a až nakoniec moje oči prešli jeho jazvu. Avšak v tejto dobe ma netrápilo to, ako k nej prišiel, čo ju spôsobilo a podobné otázky, jediné, čo teraz bolo v mojej hlave bola spása!
Keď som bol len pár metrov od neho vyžiadal som si jeho pozornosť odkašlaním si, aby som mu dal najavo, že som tu a že sa k nemu chystám prehovoriť. Zdravím! Ehm... prepáč, že na to idem takýmto spôsobom, ale zabudol som si doma vodu a som naozaj smädný. Nemáš náhodou trochu vody? Spýtal som sa ho a v duchu som si stále opakoval vetu: Prosím, maj ju, prosím! Ako som čakal na jeho odpoveď napadlo ma, že v ruke stále držím v ruke. Pre istotu som si ju schoval do vnútorného vrecka plášťu, aby sa ma nepýtal na otázky ohľadom nej a aby sa mi poprípade nevysmial, že čo za hovadiny to vôbec čítam. Dúfal som, to nebolo neskoro a že si ju ešte nevšimol.

Zásah, predsa len som do tej akadémie nechodil nadarmo. Keď už nič poriadne, tak aspoň dobre mieriť kunaiom ma naučili. Spokojnosť na mojej tvári vyvodila úsmev. Síce som svoj byakugan aktivovaný nemal, ale vedel som, že niekto je pri mne - prezradil sa odkašlaním si. Otočím sa teda k nemu a vypočujem si, čo mi chce povedať. Vodu? Táto osoba má veľké šťastie. Nie každý so sebou totiž nosí vodu, ale ja som iný. Vždy, keď môžem ísť preč z domu, vezmem si veľké zásoby, aby som sa celý deň nemusel vracať a k mojim zásobám patrí aj jedlo s pitím. "Vodu mám." Prehlásim sveta-borne a z vaku, ktorý mi visí na chrbte, vytiahnem litrovú fľašu, ktorá je ešte z polovice plná priehľadnou tekutinou. Fľašu mu podám a pozriem sa na jeho ruku. Teraz už to síce nevidno, ale som si istý, že na nej mal nejaké tetovanie. "Ako je možné, že si si zabudol vodu?" Spýtam sa ho a ani si neuvedomím, že nie každý je so svojou rodinou na nože a nechce byť mimo domu tak dlho, ako to len ide.

Keď Ichei oznámil, že má vodu spokojne som si vzdychol tak, aby to nepočul, avšak aj tak to musel počuť, keďže to nebolo až tak potichu ako som dúfal, že to bude. Keď mi ju podal poďakoval som sa mu a hneď som mu ju schmatol. Vypadalo to nevďačne ale musel ma chápať, bol som naozaj smädný a voda bola v tomto momente pre mňa tekuté zlato. Rýchlo som ju otvoril tak, že mi štupel vypadol z ruky a ja som sa ho chvíľku snažil chytiť aby mi nepadol na zem a neušpinil som ho, čo sa mi nakoniec našťastie aj podarilo. Nedočkavo som fľašu priložil k ústam a začal som piť. Popri tom ako som pil všimol som si, že fľaša nebola plná. Najradšej by som vypil všetko, čo v nej bolo, avšak nebola moja, preto som vypil iba polovicu toho, čo tam bolo, fľašu som potom zavrel a podal mu ju naspäť, popri čom som mu znova poďakoval. Potom som mohol reagovať na jeho otázku, ktorú mi položil popri tom, ako som pil. Moja odpoveď bola nezvyčajná. Prstom som ukázal do koruny stromu, na vetvu, na ktorej sedel vták, ktorý práve vydával spevavý zvuk. To kvôli nim. Vďaka nim som bol nútený zobudiť sa skoro ráno a preto som celý deň rozhodený. Povedal som a pousmial som sa nad svojou výhovorkou, ktorej som dokonca takmer aj sám uveril. Popravde to bolo tak, že som jednoducho zabudol, keďže každý človek niekedy musí na niečo zabudnúť. V mojom prípade to bola tá voda.
Keď som si znova Icheia prehliadol napadlo ma, že by som sa mu mal predstaviť. Predsa len ma tou vodou zachránil pred istou smrťou... teda skôr dehydratáciou ako smrťou. Kenji... Povedal som a plánoval som pokračovať, avšak nechcel som zmieniť meno svojho preúžasného klanu. Yūgure. Ale stačí len Kenji, teší ma. Povedal som a čakal som, či sa aj on predstaví. Zvláštne bolo to, že som mu nepodal ruku, ako je to v týchto prípadoch zvykom. Nebolo to preto, že by som mu ruku nechcel podať ale bolo to preto, že som doteraz nebol zvyknutý nikomu podávať ruku, pretože som sa nikomu ani veľmi nepredstavoval. Preto to moje zaváhanie keď išlo o moje priezvisko. Popri tom som mu hľadel rovno do bielych očí, môj pohľad vypadal tak, ako by som si jazvy na jeho tvári vôbec nevšimol, avšak tú som si samozrejme všimol, ale vôbec ma netrápila, takže som jej nevenoval žiadnu pozornosť, jediné, čo som si k nej povedal bolo to, že si toho asi ako malý zažil dosť.

Výhovorky... Pomyslím si, keď mi spomenie vtákov na stromoch, ale neriešim to. Každý má svoju pamäť, niekto ju má lepšiu a niekto zasa horšiu. Fľašu vrátim späť tam, odkiaľ som ju vzal a vak zatvorím do pôvodného stavu. "Ja som Ichiei." Predstavím sa, no priezvisko nezmienim, keďže to pokladám za zbytočné. "Aj mňa teší." Dodám potom, ako sa predstavím a na moment mu pozriem do očí. "Čo ťa sem vlastne privádza?" Spýtam sa ho a napravím si ofinu. V poslednej dobre to robím často, mal by som sa ísť dať ostrihať. "Veľa ľudí sem nechodí, a ak niekto, zvyčajne majú vodu a mňa o ňu nežiadajú." Možno bola moja poznámka iritujúca, ale nedalo mi. Musel som si trošku rýpnuť a kto vie, možno si práve kvôli mne nabudúce vodu nezabudne. Ale možno by som nemal byť taký odpudzujúci, napokon tento Kenji, ako sa mi predstavil, je po dlhej dobe asi jediný človek, ktorý sa do mnou dal do reči bez toho, aby ho k tomu niečo donútilo. A vlastne nie! Chcel po mne vodu. No tak tým sa to snáď nejako zneutralizovalo.

Pokýval som hlavou na znak toho, že som počul a potom som sa pousmial. Keďže nezmienil svoje priezvisko bolo mu jasné, že viem, z ktorého klanu vlastne pochádza. Jeho klan som nemal rád. Nebolo to však kvôli tomu, že by som s nimi mal nejakú potýčku alebo nejaký dôvod na nenávisť, v tomto prípade šlo skôr o pasívnu nenávisť. O klane Hyuuga som totižto niečo vedel a to bolo rozdelenie klanu na dve vetvy. Nevedel som toho veľa, samotný fakt o rozdelení klanu mi stačil na to, aby som si o ňom vedel urobiť obrázok. Z môjho premýšľania ma prerušili jeho ďalšie otázky, vtedy som si uvedomil, že som si zasa rukou podoprel hlavu a malíčkom som si prechádzal po pere. Asi by som sa konečne mal prestať ponárať do zbytočných myšlienok a venovať mu viac pozornosti. Toto robím v poslednej dobe každému. Pomyslel som si a chystal som sa odpovedať na jeho otázky. Prvé, čo zo mňa vyšlo bol zasa vzdych. Chodím sem pomerne často, je tu pokoj, chládok a... Znova som sa pozrel smerom na korunu stromu, kde stále sedel ten hlučný vták. Vlastne už asi ani nič. Dodal som s podráždeným výrazom na tvári a potom som sa znova otočil na neho. Práve to je tu na tom také skvelé. Tento park má vynikajúcu polohu, je tu super, skvelá flóra a dokonca aj fauna. Preto sa čudujem, že sem veľa ludí nechodí, ale to je pre mňa len dobre. Povedal som a jeho poznámku o žiadaní vody som radšej takticky odignoroval, aj keď šlo o dosť štipľavú poznámku necítil som z nej, že by ma chcel nejako uraziť, možno to bolo tónom, ktorým to povedal. Avšak potom ma napadlo, že by som sa mohol spýtať aj ja. A ty? Čo tu robíš? Bol si hladný a prišiel si tyranizovať ovocie na strome? Povedal som a pozrel som na ovocie, ktoré bolo prebodnuté kunaiom, ktorý Ichei použil na to, aby ho dostal dolu zo stromu, teda ak ho vôbec chcel dostať dole. Ovocie bolo totiž nedozreté. Takže hladný asi nie. Povedal som pri pohľade na plod stromu a zasmial som sa.

Chvíľku som nemo pozoroval, čo to s tým jeho prstom vlastne robí. Pripadalo mi to trošku divné, nechápal som, k čomu je to dobré. Je to nejaký tréning alebo kýhofas? No nič, odvrátim od jeho podivnej úchylky zrak a sústredím sa na rozhovor. "Takže by sa dalo povedať, že sem chodíš oddychovať a niečo čítať." Narážam na tú mangu, ktorú predtým čítal, ale netuším, či to je kniha alebo manga, alebo nejaký časopis pre dospelých. Na veci, ktoré hovorí o tom, koľko tu je málo ľudí a aké je to tu super len súhlasne prikyvujem, pretože viem, že má pravdu. "Ja sem chodím, aby som si oddýchol od tých v našom klane. Večne ma len otravujú, ale odkedy som genin, už mám na seba viac času a doma som minimálne." Moje slová mi však pripomínajú horkú pravdu, že moje časté opušťáky domovu môžu za to, že ovládam vlastne len a jedine juuken. To je na mňa naozaj pramálo a mal by som s tým konečne niečo spraviť. Pozriem sa na deravé ovocie. "To nie, hladný nie som. Len som si chcel dokázať, že to ovocie trafím." Vysvetlím mu dôvod, prečo som to ovocie napadol kunaiom a nad jeho smiechom sa pousmejem.

Keď mi povedal, že sem chodím niečo čítať hneď ma napadlo, že musel vidieť, čo to čítam a že je to romantická manga, keď si to spojí s tým mojim radostným výkrikom vyjde mu to, že som buď idiot alebo som nejako poškodený. Bolo vidno, že som prekvapený, ale snažil som sa to skryt, čo sa mi pravdepodobne aj darilo. No... ohľadom toho. Ocenil by som, ak by si nikomu nehovoril, že som niečo také čítal. Poprosil som ho a dúfal som, že prebal mangy nevidel, inak by sa na mne asi schuti zasmial. A dúfal som, že ak nie, tak si pomyslí, že to bol nejaký román alebo nejaká hovadina 18+. Ale áno, inak máš pravdu, chodím si sem oddýchnuť, tie lavičky sú veľmi pohodlné aj keď na to nevyzerajú, dobre sa tu podriemkava. Povedal som a poškrabkal som sa za uchom, zdalo sa mi, že tam lezie nejaký hmyz alebo niečo, ale asi to nič také nebolo.
Keď sa zmienil o tom, že on si sem chodí oddýchnuť od rodiny uhol som pohľadom a zahľadel som sa do zeme. Na mojej tvári nebol vidieť žiadny náznak smútku alebo sklamania. Bolo to tak preto, lebo tieto pocity som z vlastného klanu nemal. Jediný pocit, ktorý sa s nimi spájal bolo znechutenie. Aha, to chápem. Povedal som nakoniec a potom môj pohľad smeroval zasa jemu do očí a následne na ovocie. Znova sa nad tým zasmejem a vytiahnem kunai, ktorý som mal v kapse na ľavom boku pod plášťom. Ja som sa zameral na jablko, ktoré rástlo na neďalekom strome, bolo krásne, červené. Ale ja hladný som. Povedal som a hodil som kunai smerom na vyhliadnuté jablko. Veľmi som dúfal, že jablko trafím a nestrápnim sa tu pred ním. Aj keď kunai neletel ďaleko od cieľa jablko minul a kunai sa zabodol do vetvy, na ktorom sedela veverička a lúskala orechy. Hneď na to, ako kunai narazil do stromu veverička odskočila a zmizla v korune stromu. Hups, prepáč. Moje slová som adresoval vystrašenej veveričke, ktorú som už v tej dobe nevidel. Podišiel som bližšie ku stromu, aby som šiel pre kunai a taktiež aby som si odtrhol to jablko, ktoré som chcel. Avšak keď som prišiel pod strom kunai sám dobrovoľne padol k zemi. Vzdychol som si. Kunai som síce hodil dobre, takmer presne, ale sila, ktorú som do hodu vložil nebola zrovna taká, akú som si predstavoval. Táto situácia ma len utvrdila v mojich nedostatkoch a ja som si uvedomil, že by som mal trénovať viac. Vzal som kunai a znova ho schoval do kapsy. Potom som sa pozrel na strom a pomocou chakry som po ňom prešiel až k vetve, na ktorom jablko rástlo. Potom som sa rukami chytil vetvy a prerúčkoval som až k jablku, ktoré som následne odtrhol a zoskočil som na zem. Celý tento proces mi trval len chvíľku a nerobil mi žiadny problém, aspoň niečo. Bol to výsledok môjho tréningu, ktorý mi však bol na nič, keďže asi jedine, čo som sa naučil bolo správne padať a loziť po stromoch. Prešiel som znova ku Icheiovi a odkusol som si z jablka. Prepáč. Tak, čo plánuješ robiť teraz? Spýtal som sa ho a ďalej som jedol jablko. Nejak ma vôbec netrápilo, že Ichei videl moje zlyhanie a napokon aj môj úspech, dúfal som, že to ani nijak neokomentuje.

Začnem byť mierne podozrievavý, keď začujem v jeho hlase drobnú prestávku. Predpokladám, že si tu čítal nejaký časopis pre dospelých. Pre mňa, aspoň zatiaľ, nič zaujímavé a tak nad tým len ohrniem nosom. "Každý má svoje záľuby. Niekto rád pozerá holé ženy a niekto zasa rád varí." Skonštatujem a chystám sa odvetiť na jeho vetu o pohodlnosti tunajších lavičiek, no nedá mi na to šancu, pretože sa tu začne oháňať kunaiom. Síce to je aj moja chyba, pretože som chvíľku mlčal.
Keď vrhne kunai, sledujem či sa ním trafí tam, kam chce, no ako vidím, minul. "Fúkal vietor?" Spýtam sa, pretože si nedokážem predstaviť, že by minul. Obzvlášť ma nadchne jeho schopnosť chodiť po stromoch. Keď som videl, ako si po to jablko zašiel osobne, padla mi sánka a len sledujem a snažím sa zistiť ako to robí. Možno, ak by som v pravej chvíli aktivoval svoje doujutsu, videl by som, že sústredí svoju chakru do nôh, no nenapadlo ma to.
"Tak to bolo skvelé." Pochválim ho a následne na to odpovedám na jeho otázku. "To vôbec netuším. Je síce veľa hodín a mal by som ísť domov, ale nechce sa mi." Odvetím a sledujem strom, po ktorom len pred chvíľkou tento shinobi chodil. Zaujímavé... behá mi mysľou, ako to asi mohol urobiť.

Po tom, čo začal hovoriť o záľubách som sa pousmial. Máš pravdu. Prikývol som a po tom, čo som videl jeho reakciu tak som si uvedomil, že to budem musieť uviesť do správnej miery, aby si o mne nemyslel ktovie čo. Ja som práve ten typ, ktorý rád varí. Na fast foode sa prežiť síce dá, ale zdravé to neni. Bola to pravda. Keďže som bol sám, tak som sa musel naučiť variť, naučil som sa to naozaj rýchlo a na moje prekvapenie moje jedlo bolo naozaj delikátne! Teda aspoň mne chutilo, nikto iný sa doteraz nesťažoval.
Nefúkal. Odvetil som mu na jeho otázku ohľadom toho kunaiu, ktorým som sa nevedel trafiť ani do jablka. Potom ma však prekvapila jeho ďalšia veta, ktorou ma chválil. Na pochvalu som nebol zvyknutý, preto som reagoval možno inak, ako by niekto očakával, len som sa usmial a prikývol. No... Povedal som a pozrel som sa smerom na koruny stromov nado mnou, cez ktoré som len minimálne videl oblohu. Vypadá to tak, že bude pršať, takže by som ti navrhol aby si sa prinajmenšom stiahol do dediny, kde sa dá aspoň schovať. Povedal som a ja som plánoval urobiť to isté. Keď som si všimol, že ho stále zaujímala moja schopnosť chodiť po stromoch uvedomil som si, že nie každý genin to dokáže. No nepovedal som mu na to vôbec nič, popravde rád by som mu pomohol túto schopnosť nadobudnúť, no nevedel som, ako by som mu to vysvetlil. Myslel som si, že ho to čoskoro naučí jeho sensei, ktorého ako člen klanu Hyuuga určite mať musí.
Moje kroky viedli smerom von z parku, popri tom som obhrýzal jablko, ktoré som potom odhodil vedľa stromu, z ktorého pochádzalo. Otočil som sa smerom na Icheia, čím som mu dal najavo, že by som bol rád, keby šiel so mnou.
(presun)

Keď mi vraví o jeho záľube vo varení, tak mu len prikývnem.
"Áno, zabudol som, že sú aj perverzáci, ktoré vedia variť."
Poviem mu a potom sa zadivím nad tým, prečo netrafil to jablko, keď vietor nefúkal. Nedávalo mi to zmysel, pretože učiteľ na akadémii mi vždy vravieval, akí sú ninjovia presní a tak ďalej.
"Myslíš, že bude pršať?"
Spýtam sa a tiež sa radšej pozriem na oblohu. Neviem, nepoznám to takto od oka, iba ak už je to vážne na hrane a sú veľké mraky, vtedy už aj ja viem povedať, že bude pršať, ale inak som v tomto dosť mimo. Zrazu sa dal do kroku a šiel preč z parku, mal by som aj ja.
"Hej a kam ideš?"
Spýtam sa ho trošku hlasnejšie, keď sa na mňa otočí a rozbehnem sa za ním.
(presun)