Ulice

V moment čo mu Jyu vynadala, že ktorý blázon by v tomto teple nosil spodné prádlo, pozrela som striedavo na ňu a na seba. "Tak som asi... blázon?" Neisto som sa spýtala seba v mysli. Keď ale povedala, že je to v pohode a len letmo mi klepla po bruchu. Povzdychla som si a naďalej som sledovala čo robila, keď v tom sa ozval zase ten chalan s poznámkou na jej spodné prádlo. Začínala som sa tu cítiť už fakt divne. Schyľovalo sa na dážď, Jyu tu bola nahá v mokrom kimone a mne stále neuschla bunda, ktorá mi určite ani neuschne pokiaľ začne naozaj pršať. Vykašlala som sa ale na to a obliekla som si ju i keď bola stále vlhká. V momente čo ale spomenul strhávanie kimona som ho znova prebodla pohľadom. Jyu k nemu ale natiahla ruku s tým podivným okom so slovami, že to je od jej otca. "Zase ďalšie Genjutsu Jyu? Ty si vážne nedáš ani na pár minút pohov?" Položila som jej v duchu otázku, na ktorú som ani nečakala odpoveď, keďže ju nemala ako počuť a sledovala som ako na to tí dvaja zareagujú. Divila som sa, že si na to už pomaly aj nezvykli. "Za chvíľku by som mala začať počítať počet genjutsu uvalených od Jyu na mňa a okolie." Povzdychla som si v duchu a sledovala som naďalej už zmäteného čiernovláska, no to Jyu neodradilo aby ma znova začala ťahať. Začínalo to byť už nejako stereotypné. Jej pohľad ma mal asi ubezpečiť, ale podľa slov, ktoré vyhŕkol so seba ten čiernovlások to asi nešlo podľa plánu. Ten sa po chvíli začal zobliekať, čo môj výraz tváre zmenilo z rezignovaného na šokovaný. Keď ale skončil len u ramena, opäť som sa "schladila" a nahodila som svoj bežný pokerface, s ktorého nešlo nič prečítať. Pri slovách, že to je darček od jeho otca som na sebe neprejavila ani kúsok ľútosti a pohľad som skôr otočila na Jyu, keďže som bola zvedavá ako na to zareaguje ona. Ja sama som skrývala niečo pod obväzmi na hlave, ale nebola to žiadna jazva, takže som sa do tretice nemohla pridať. Popravde by som ani nechcela, no ten chlapec čo tu prišiel s čiernovláskom by mal asi čo rozprávať, keďže sám mal na tvári veľkú jazvu. Nevedela som čo na to povedať, tak som nehovorila nič. "To muselo byť.. nepríjemné?" Znelo to skôr ako otázka, no nevyslovila som ju nahlas, keďže som sa do neho nechcela starať. Riadila som sa pravidlom, "nikdy sa zbytočne nevypytuj, ak nechceš byť spovedaný". No, no možno to bolo len moje pravidlo, ale držala som sa ho a vždy mi to pomohlo. Nikoho som sa na nič nevypytovala a nikto sa na nič nepýtal mňa. Jednoducho dokonalá symbióza.

Keď ju ten muž takmer chytil odsunula sa bokom a len sa naň chladne zahľadela. "Genjutsu." Odsekla polohlasne pričom sa naň stále pozerala. Keď sa však začačal vyzliekať aby ukázal tetovanie s jazvou musela a zaraziť. Chvíľu to tetovanie skúmala no potom sa otočila na päte a pokračovala v ceste. "Počkám ta v reštaurácií ... Rin." Jej kroky jasne naznačovali, že má tohto rozhovoru už dosť spoločne s faktom, že sa začína zaťahovať a schyľovať k dažďu. Po ceste sa musela zahľadieť na svoju dlaň s okom. "Dnešný deň je naozaj zvláštny, že ? Toľko nepotrebných informácií od osoby ktorú ani len nepoznám." Jyu celý čas rozprávala smerom na oko pričom ignorovala fakt, že to môžu počuť všetci prítomný. Nevedela či ju Rin bude nasledovať alebo nie no ako sa rozhodla tak si to aj namieril do najbližšej reštaurácie kde mohli predávať dango. "Tretia technika v priebehu tak krátkej doby ? Niečo je naozaj zle. Ešte párkrát použijem nejakú techniku a začnem cítiť ten úbytok chakry. Na šťastie je to zatiaľ len minimálny úbytok." V duchu si Jyu urovnávala všetko čo spravila, videla a čo sa aj stalo v posledných pár minútach vzhľadom na to, že to nevedela tak úplne pochopiť.

Tsche! Vydal som zo seba pazvuk, ktorým som dal najavo to, že ma to naozaj trošku naštvalo, naozaj si so mnou hrala a oznámila mi to takým spôsobom, že som sa cítil ako debil. Hneď na to, ako sa otočila som urobil pečate a dotkol som sa pravou rukou predlaktia na mojej ľavej ruke. Po tomto dotyku sa na nej vytvorila pečať, ktorá mala jednoduchý tvar 3 vodorovných čiernych čiar. Pozrel som sa smerom na Rin, ktorej som venoval zasa ten pohľad, ktorým som sa chcel ospravedlniť. Tentokrát som však už nezostal ticho, Rin s tým nemala vôbec nič spoločné a aj tak si musela vypočuť všetko to o čom sme sa tu bavili. Ja sám som nechápal, ako sa to vlastne celé zbehlo. Mal som to už nechať tak po tom, čo mi ten kunai, ktorý vlastne ani nebol kunai dala preč od hrdla, ale moja pýcha mi v to nedovolila. Povzdychol som si a chytil som sa za hlavu a upravil som si vlasy. Prepáč. Vyšla zo mňa jediné slovo, ktoré bolo adresované Rin, ktorá na mňa niekoľkokrát pozrela tak chladne, že som až pocítil chlad, ktorý vychádzal z jej očí. Nezazlieval som jej to, vlastne som si to asi zaslúžil. Otočil som sa im chrbtom a podišiel som k Icheiovi. Prepáč, že si si to musel vypočuť. Povedal som a zaťal som päsť na ruke a dal som mu pohlavok, avšak veľmi slabý, aby som mu nejako neublížil. Chcel som mu tým len naznačiť, že som naňho bol trošku naštvaný za to, že si o mne niečo také myslel a že niečo také dokonca začal vykrikovať tak, aby to všetci v okolí počuli. Avšak nechcel som všetku vinu hodiť naňho, pretože to bola aj moja chyba. Povzdychol som si a potom som sa naňho pousmial. Ách jaj, čo sa to tu vlastne stalo... Určite musíš byť hladný. Povedal som a dúfal som, že si zasa nepomyslí niečo o tom úchylnom kuchárovi, ktorým ma ešte pred nedávnom otituloval. Poď, pôjdeme si dať niečo pod zub. Povedal som a čakal som, či pôjde so mnou. Vtedy ma napadla ešte jedna vec, obchod, ktorý Ichei spomínal. Mimochodom, čo si si to vlastne predstavoval za obchod? Spýtal som sa ho zvedavo a pomaly som kráčal smerom do ulice, do ktorej smerovali aj tie dve.

Mno, čo na toto všetko povedať? Našli sme sá! I keď ja som, ako sa dalo už predtým všimnúť, veľmi do skupinky nespadal. Drb! Udrel ma do hlavy.
WTF?
Pomyslel som si. Prečo ma vlastne udrel, čo som urobil ja? Ale nebudem mu to vracať, pretože by som dostal nakladačku. Podstatné v boji je vedieť, kedy ho začať. Ak človek vie, že na to nemá, nebude sa predsa biť, no nie? To by musel byť pako.
"Hladný? No, možno trošku, ale ja tu jesť mám. Moju svačinku."
Pochválil som sa, i keď ak by sme napokon predsa len niekam šli, mohol by som raz porušiť rituál a zájsť si na jedlo aj inam ako do svojho vaku. Vykročil som teda povedľa Kenjiho s tým, že výber jedla je na ňom.
"Oh to. To už je neaktuálne. Na povrch vyšli nové skutočnosti."
Vysvetlil som mu a nechcel som sa k tomu vracať. Bolo to aj kvôli nemu, aby zasa nemal mylný image perverzáka.

Trochu ma zaskočilo ako sa Jyu od neho odsunula. Bolo to ale také milé zaskočenie, keďže pri jej rozhovore s čiernovláskom som sa o nej dozvedela už niekoľko vecí, čo mi pomohlo ju viac spoznať i keď to bolo dosť nepriame poznávanie. Mne osobne to ale stačilo i keď osobne som nebola nejaká veľká pozorovateľka, keďže väčšinu svojho života som strávila s rodinou, alebo sama tréningom. Ich menší rozhovor som nechávala nerušený, pri čom som ich striedavo sledovala. V moment čo sa ale Jyu otočila so slovami, že ma počká v reštaurácii, súhlasne som na ňu kývla a pozrela som späť na čiernovláska. Ten sa chytal akurát za ľavé predlaktie, na ktorom sa mu vytvorili nejaké tri vodorovné čiary. Zamyslene som ho sledovala, pri čom som rozmýšľala čo to asi môže byť. Nechcela som to ale nejako extra rozoberať, keďže Jyu sa pomaly ale isto vzďaľovala a ja som stále bola hladná. Jeho ospravedlňujúci pohľad som nebrala nejako vážne, no jeho "prepáč", tomu už trochu dodalo na význame. Nadýchla som sa a pri dlhšom výdychu som mierne pokrútila hlavou zo strany na stranu, na čo som zase pozrela na čiernovláska. Nemala som chuť to už riešiť a tak ako sa on vybral za tým prckom, ja som sa vybrala za zrejme naštvanou Jyu. Nebolo ťažké ju dobehnúť, keďže s tým mokrým kimonom ani nemohla chodiť nejako rýchlo. Divila som sa, že jej nezačína byť v tom chladno, keďže slnko už takmer vôbec nie je vidieť, pri čom začalo aj trochu pofukovať. Najbližšia reštaurácia s dangom nebola našťastie ďaleko. Vôňa rôznych jedál by sa tu dala krájať na hrubé plátky ak by bola hmatateľná, čo môj žalúdok očividne veľmi dobre cítil a dával svoju prázdnotu najavo. Nevedela som čo povedať, keďže v takejto situácii som sa ocitla naposledy veľmi dávno, tak som radšej mlčala. Ja som s tichom nemala problém, no nevedela som ako je na tom s tichom Jyu, takže som prípadný návrh na konverzáciu nechala na nej. Sama som sa viac tešila na jedlo, no nedávala som to najavo, kedže moja zrejme najväčšia slabina bolo všetko čo bolo sladké a chutilo mi to. V tomto prípade dango bola veľmi dobrá na uzmierenie, ale musela som sa kontrolovať, keďže som nechcela aby mi niekto prišiel na moju "slabinu".

Keď si Jyu sadla do reštaurácie v tichosti sa zahľadela na Rin a bez akéhokoľvek výrazu jej hľadela priamo do očí. "Takže dango, že ?" Spýtala sa keď sa natočila smerom na muža ktorý dango pripravoval. Jednoducho vzala dva taniere z dangom a položila jeden pred seba a druhý pred Rin. "Itadaimasu." Spojila k sebe ruky, mierne sa uklonila a začala jesť dango. Jej nálada nebola moc dobrá vzhľadom na predošlé veci ktoré sa stali čo aj dávala jasne najavo. Jej flauta ležala na stole spoločne z rolničkami aby sa Jyu mohla voľne posadiť. "Jazvy ... mokré oblečenie ... hmpf ... dnes by som mala už len spať a nič nerobiť." Hlasne si povzdychla a hodila do seba kúsok danga ktoré okamžite a zúrivo začala prežúvať. "Keby sa aspoň ospravedlnil za to ako prešiel medzi mňa a Rin !"

Chvíľku som čakal ako zareaguje na to, že som ho udrel ale on vôbec nič, ani len ho nenapadlo spýtať sa za čo to sakra bolo. Povzdychol som si. Byť mladý je super. Povedal som si skôr pre seba poškrabkal som sa na hlave. Možno by som bol tiež taký aký je on, keby som k tomu mal možnosť. Pomyslel som si a nad myšlienkou som len zavrtel hlavou. Svačinka nesvačinka, ideme sa najesť, čo by si si dal? Spýtal som sa ho a potom som sa znova pozrel na oblohu. Mraky už pokryli celé nebo a ja už som čakal, že každú chvíľku začne poriadny lejak. Za chvíľu začne pršať, mali by sme si pohnúť. Oznámil som mu a napravil som si plášť. Neaktuálne, hmm? Odpovedal som mu a zasmial som sa. No tak mi povedz, čo to malo byť za obchod a možno vyriešime nejakú alternatívu, čo na to povieš? Ako som to dopovedal ozvalo sa moje brucho. Už som bol naozaj hladný, preto by som bol najradšej, aby sme už niekam zaliezli a dobre sa najedli. Aj keď najradšej by som si uvaril niečo sám.

"Vôbec neviem, čo také by som si dal."
Povedal som úprimne, pretože som naozaj nemal na nič zvláštne chuť. Niečo by som jednoducho zjedol a bolo mi viac menej jedno, čo to bude. Hlavne nech to nie je nejaká gebuzina a budem rád.
"Tak poďme."
Súhlasil som, keď som sa aj ja pozrel na oblohu. Nevyzeralo to pekne, ak nás toto stihne, budeme mokrí ešte dve zimy.
"Čo to malo byť?"
Zaškeril som sa a potom sa dal do vysvetľovania, pričom som už vykročil nejakým tým smerom, o ktorom som vedel, že nás dovedie k reštaurácii.
"Mal som v pláne vymeniť bratove časopisy za to, že ma naučíš chodiť po stromoch."
Povedal som to celkom stručne a jasne, aby nevznikli nejaké zbytočné nedorozumenia.

Blúdil som po uliciach sem a tam a ťahal som za sebou Icheia v snahe nájsť najlepšiu reštauráciu, ktorá sa tu nachádzala. Prešlo niekoľko minút, kým sa mi nejaká konečne zapáčila a tak som vošiel rovno dnu a sadol som si za stôl, ktorý bol pri okne, oprel som si hlavu o ruku a pozeral som sa von. Počkal som si, kým prišiel Ichei a objednal som nám jedlo. Fakt, že som bol kuchár, dobrý kuchár, znamenal aj to, že som mal naozaj rád dobré jedlo a aj to, že som veľký jedák, aj keď môj vzhľad tomu nenasvedčoval. Objednal som si Onigiri a dango a na pitie čaj. Chvíľku som sa na jedlo len pozeral a premýšľal som. Potom som si uvedomil, že vo svojom okolí cítim zasa tú známu chakru. Očami som prešiel všetky stoly, ktoré tu boli a všimol som si Jyu a Rin. Len som sa pousmial a znova som sa pozrel na to jedlo. Vtedy už mi to nedalo a zvuky v mojom bruchu ma donútili sa doňho schuti pustiť. Na moje prekvapenie bolo jedlo naozaj veľmi dobré. Ale aj tak to nemalo na moju domácu kuchyňu. Aspoň, že na jedlo má dobrý vkus. Povedal som si sám pre seba a potichu som sa zasmial. Popri tom, ako som jedol som rozmýšľal nad tým, že by toto bol ten správny moment aby som sa Icheia spýtal na jeho jazvu, ktorú mal takmer cez celý xicht, avšak po malej chvíľke som sa nad tým prestal zamýšľať a radšej som sa sústredil na jedlo. Občas sa mi stalo, že som sa pri jedení moc zamýšľal a potom som sa skoro zadrhol. Vonku už pršalo, teda nie, že pršalo, ale skôr to bolo niečo ako brutálny lejak. Povzdychol som si pri myšlienke, že v takom niečom budem musieť ísť domov. Za chvíľku som dojedol. Zostalo pár guličiek dango so sladkou omáčkou. S nimi som sa chvíľku hral a nakoniec som dojedol aj tie. Chvíľku som sa pozeral von oknom na ten lejak a premýšľal som, čo teraz. Potom môj zrak preskočil na Icheia. Umm, prepáč, budem musieť ísť. Povedal som a postavil som sa, ešte som rýchlo naškrábal niečo na papierik a ten som mu podal. Niekedy sa zastav, naučím ťa ako chodiť po stromoch. Na papieriku bola moja adresa, dúfal som, že trafí a toto mu bude stačiť. Tak sa zatiaľ maj! Povedal som mu a odišiel som zaplatiť. Zaplatil som ako za moje, tak aj za jeho jedlo. Potom som vybehol von, na dážď. Síce som bol celý mokrý aj tak som si na hlavu nedal kapucňu. Bolo to preto, že som to nemal rád. A taktiež som si vždy povedal, že keď ma oprší, tak vyrastie. Zasmial som sa nad touto myšlienkou a vybral som sa pomalým krokom domov.
(presun)

Keď sme sa po chvíľke hľadania nejakej dobrej reštaurácii konečne dostavili na požadované miesto, posadil som sa za rovnaký stôl ako Kenji. Taktiež som si objednal aj rovnaké jedlo. Chválil sa, že je kuchár, tak som si myslel, že má aj dobrý vkus a bola to pravda. Ako onigiri, tak aj dango bolo super.
"Hmm?"
Nechápal som o kom hovorí, keď spomínal dobrý vkus, no keď som sa otočil a videl tie dve baby, hneď mi to došlo.
Jedna z tých dvoch alebo možno aj oboje, sa mu páči.
Pomyslel som si, keď som dojedol posledný kúsok danga. Po prečítaní odkazu sa mi zdvihla nálada. Bolo celkom dobre, že som našiel niekoho, kto by ma čo to naučil, aby som nebol tak hrozne slabý ako práve som.
"Tak zatiaľ čau!"
Pozdravil som ho ešte než stihol odísť a potom som sa zhlboka nadýchol, a vydýchol. Potľapkal som si po najedenom bruchu a vstal som zo stoličky. Keďže Kenji zaplatil aj moju porciu, čo budem musieť niekedy splatiť, tak som mohol pokojne odísť. Ešte som rukou mávol na tie dievčatá, na pozdrav, a odišiel som z reštaurácie. Malý moment som ešte stál pred reštauráciu, pod prístreškom, než som sa vrhol do dažďa s tým, že sa domov budem ponáhľať. Snáď do mňa nebuchne blesk. A možno keby áno, stal by sa zo mňa bleskový Ichiei, hrdina všetkých shinobi.
(presun)