Opustené sídlo

"To áno. Myslím, že by sa dala dosť dobre použiť proti viacerým oponentom."
Potom som sa na chvíľku zamyslel. Kaito mal aktívny sharingan snáď po celý súboj.
"Vieš, vôbec by som sa nedivil, keby som ju čoskoro videl zasa, ale od teba."
Poznal som poniektoré schopnosti sharinganu. Isto nie všetky, napokon som proti niečo takému ešte nikdy nebojoval, ale tuto môj kolega ho zvykol používať a úprimne, je to slávne dojutsu. Čo sa Kaitovej poznámky o genjutsu týka, počas doby, čo som s ním kolega, som ešte nevidel ninju, ktorý by sa z jeho genjutsu dostal bez toho, aby to sám Kaito chcel, preto som na to nereagoval.
"Nejako netúžim po ich majetku."
Odvetil som a na poznámku o zlom vstávaní som len prikývol.
"Áno, dnes mám blbý deň."
Síce som vôbec netušil kto tu žil, taktiež som si myslel, že nejakí bohatí ľudia, prípadne nejaký väčší klan.
"Keď som bol mladý a bohatý? Rozprávaš akoby som bol starý a chudobný!"
Odvrkol som trošku podráždene. Vôbec som sa necítil staro a to, že som vyzeral ako vandrák nijako nesúviselo s mojou finančnou situáciou.

"Myslím, že história tohoto domu končí práve tu a teraz." Postavil som sa, Enryovi som ukázal, aby spravil to isté a šiel ďalej od budovy.
Poskladal som pečate, Katon: Gōkakyū no Jutsu, nadýchol som sa vzduchu a vyfúkol oheň, ktorý sa utvoril do podoby veľkej ohnivej gule. Guľa preletela priamo vchodom až dnu, ničila a zapálila všetko s čím prišla do kontaktu. Takto som pokračoval až kým nebola celá budova v plameňoch.
"Je čas vypadnúť, tento oheň môže prilákať zvedavcov, ale než sem prídu nájdu už len trosky."
Môže, ale nemusí. Táto oblasť už bola dlho opustená a najbližšia dedina je vzdialená aj niekoľko hodín cesty. Pomaly som sa vybral smerom od horiacej budovy.
"Mali by nám poďakovať, zbavili sme týchto ľudí ôsmych banditov. Pôjdeš si pýtať odmenu?" Dosť hlúpa otázka, ale pri tej myšlienke som sa musel zasmiať. Enryu v čistom oblečení a ostrihaný, kľačiaci pred niektorým Kagem a pýtajúci odmenu, ktorú mu nikto nebude chcieť vyplatiť.

"Hou! Hou! Hou! Čo to stváraš?!"
Sledoval som ako Kaito napálil do domu ohnivú guľu, ktorá bola niekoľkokrát väčšia ako ja sám. Ihneď som uskočil stranou a pri dopade urobil kotúľ vpred. Vďaka tomuto manévru som sa dostal približne meter za Kaita odkiaľ som sledoval plamene pohlcujúce dom. Ohnivá guľa ma minula len o vlások. Nebyť mojich reflexov a Kaitovho varovania, mohol zo mňa byť dočasný plešoun.
"Vôbec by som sa nedivil, keby sem čochvíľa niekto príde. Vieš aká bude tá vatra obrovská?"
Podotkol som, keď plamene kompletne pohltili dom. Snáď som si tam nič nezabudol, pretože ak áno, mám jednoducho nie len blbý deň, ale ešte aj smolu.
"Odmenu? Ja?"
Zasmial som sa nad tou predstavou. Ako by mohol niekto ako ja, človek ktorý podľa papierov neovláda ani len svoju chakru, pýtať odmenu za mord nebezpečných banditov?
"To nehrozí. Kvôli takému odpadu nemienim riskovať svoje priam dokonalé maskovanie." Odvetil som vzápätí na moju prvotnú reakciu, pričom som držal krok s Kaitom idúcim preč od miesta činu.

Priložil som si palec k ústam a zahryzol. Poskladal som pečate a priložil ruky na zem. Kuchiyose no Jutsu, objavili sa tu dve veľké čierne vrany, jedna z nich bola celkom pokojná, tá druhá začala ďobať do zemi a krákať.
"Tak teda poďme." Prišiel som k pokojnejšej vrane a nasadol na ňu.
"Dnešok nešiel celkom podľa plánu." Ako som si všimol, horiaca budova skutočne tvorila obrovskú žiaru, ale už som jej nevenoval veľa pozornosti. Viac pozornosti som venoval zúrivej vrane.
"Ak ťa to poteší, táto divoká vrana nemá žiadne meno, môžme ju pomenovať Enryu." Pozrel som sa na Enrya a sledoval ako si poradí s vranou.  

Kaito zastavil a započal vyvolávaciu techniku, tak som taktiež zastavil a čakal. Už som vedel o čo sa jedná, Kaitov summon nebolo nič iné ako vrany. Keď sa objavil biely dym, stačilo počkať len chvíľku a zrazu, keď dym pominul, stáli pred nami dve veľké vrany. Jedna bola pokojná, druhá nie.
"Už ti niekto povedal, že si hrozný egoista?"
Spýtal som sa ho potom, ako mi prenechal toho menej spoľahlivého tvora. Zároveň tu mal v pláne nechať aj svojich podriadených. Tí už si zrejme za ten čas na Kaitove spôsoby zvykli. Na menej pokojnú vranu som svižne vyskočil a had, ktorý mi rástol z tela, sa jej ovinul okolo krku.
"Pokoj Enryu."
Povedal som jej s úsmevom. Bolo mi cťou, že po mne Kaito dával mená rôznym tvorom. Vrana začala byť pokojnejšia, keďže s každým nepekným pohybom ju had ovinul pevnejšie a keď sa upokojila, uvoľnil ju. Dal jej najavo, že ak bude robiť kktiny, tak zle dopadne.
"Naša destinácia?"
Spýtal som sa kolegu a vyčkával.

"Daj pozor, aby to tá vrana prežila." Povedal som zatiaľ čo som sledoval, ako Enryho had omotáva krk vrany, tá pomaly prestávala vzdorovať.
"A ty Enryu, daj pozor, aby to prežil Enryu." Povedal som vrane, ktorá sa zdala byť na prvý pohľad pokojnejšia.
Zostávalo vyriešiť, kde bude cieľ našej cesty, ale bol to práve Enryu, ktorý ma predbehol a spýtal sa prvý.
"Naša destinácia?" Zopakoval som otázku. "Keby som to tak vedel." Pokrčil som ramenami pretože som sám nevedel kam by bolo momentálne najvhodnejšie ísť. Vrana sa pripravila, roztiahla krídla, odrazila a vzlietla smerom ďalej od tejto opustenej oblasti.(Presun)

Vrana bola krotkejšia každou chvíľkou viac a viac. Napokon už takmer vôbec nevzdorovala, no hada som od nej úplne neuvoľnil, pretože som nechcel riskovať nejakú pomstu.
"Iste, nemaj strach. Tvoj vták to prežije v zdravý a šťastí."
Odvetil som mu a vrana zakrákala. Potom sa vzniesla do vzduchu a ja som sa musel viac snažiť, aby som nespadol. Predsa len už to nebolo také stabilné ako na zemi, ale darilo sa mi. No myslím, že keby to malo nejaký druh sedla alebo niečo také, bolo by to ďaleko pohodlnejšie. Nabudúce by mohol privolať aj gauč, uviazať im ho lanom o drápy a my by sme v ňom sedeli a lietali ako kúzelník, ja, a jeho pomocník, Kaito.
"Tak čo keby sme my dve guľky šli pozrieť nášho šéfika?"
Zachechtal som sa a vrana vyrazila.
(presun)